Zážitok ako z jasného neba som mal pri náhodnom sledovaní televízneho programu o nástenných maľbách v pravekých jaskyniach s antropológom Davidom Lewisom-Williamsom. Vyslovil v ňom hypotézu, že nevysvetlitelné splietanie figuratívnych a abstraktných vzorcov na jaskynných maľbách má pôvod v spektre vedomia, ktoré tvorí štruktúru ľudskej mysle. V jeho jednotlivých fázach sa v mysli vynárajú a preplietajú figuratívne a abstraktné obrazce, ktoré sú výrazom rozličného stavu mysle od bdelého cez snový po halucinačný.
Zaoberal som sa v tom čase obrazmi Mariana Meška a problémom abstraktného umenia dvadsiateho storočia. Po stáročnej dominácii figuratívneho umenia sa abstraktné umenie vnímalo na jednej strane ako novátorstvo voči akademickému maliarstvu, na druhej sa príkro odmietalo ako pokus zničiť kanonizovanú tradíciu európskeho umenia.
V krajnom prípade sa abstrakcia dokonca označovala za zvrhlé umenie, a to nielen za nacistického režimu a v ideologickej doktríne socialistického realizmu, ale ešte aj po druhej svetovej vojne pri nástupe Pollockovej či Tàpiesovej generácie a ako sa zdá, toto označenie má tuhý život – objavuje sa aj dnes. Jeden z najväčších znalcov moderného výtvarného umenia Hans Belting, ktorý nemá nijaký dôvod vytesňovať abstrakciu z moderného výtvarného umenia, si zase myslí, že abstraktné umenie je odvodené z figuratívneho, akoby na začiatku bolo figuratívne umenie a abstraktné vzniklo ako reakcia naň.
Práve preto ma televízny program s Davidom Lewisom-Williamsom šokoval a zároveň fascinoval. Williams dokazoval, že na nástenných maľbách mladého paleolitu, starých vyše tridsaťtisíc rokov, sa prekrývali figuratívne a abstraktné vzorce a pre mňa bol zjavením najmä preto, že celý spor o figuratívne a abstraktné umenie či o odvodenosť abstraktného umenia z figuratívneho sa zrazu vynoril v celkom odlišnom svetle. Williams mi ukázal, že abstraktnosť a figuratívnosť tvoria v spektre ľudského vedomia rozličné fázy, stupne a vrstvy a že nemožno hovoriť o tom, že jedno je pôvodné a druhé odvodené, lebo v ľudskej mysli sa obe formy navzájom prepletajú a dopĺňajú, sú interferenčné a synoptické. (Tieto slová znamenajú v pojmovom jazyku asi to, na čo Williams používa spojenie „splietanie mnohých rôznych nitiek˝.)
Kniha Davida Lewisa-Williamsa Mysl v jeskyni. Vědomí a původ umění (Praha, Academia 2007) vyšla pred dvoma mesiacmi a nefascinovala ma tak ako ten televízny program. Ani nemohla, nebola už pre mňa osvietením, ale osvetlením. Je v tom akési napätie medzi pôvodnou emocionalitou a jej racionalizáciou, možno v tom spočíva aj napätie medzi prvotným uchvátením a trpezlivým formulovaním hypotéz, zbieraním poznatkov a faktov. Prvý dotyk s Williamsovou teóriou bol pre mňa vzdušný ako tie obrazy zvierat, ľudských figúr a abstraktných vzorcov, zavesených vo vzduchu, kontakt s knihou bol namáhavou prácou, zakotvenou kopytami v zemi, potrebnou, aj keď bez prvotnej fascinácie a s istou dávkou pochybovačnosti.
Williamsova metóda výkladu sa zakladá na splietaní mnohých rôznych nitiek dôkazov. Je príbehom o tom, prečo Ruben de la Vialle nemohol v roku 1660 pochopiť, že nástenné maľby zvierat, ktoré našiel v jaskyni Niaux vo francúzskom Arlège, sú staré okolo 30 000 rokov. Ľudský dávnovek v tom čase jednoducho neexistoval a arcibiskup James Usher stanovil ešte v sedemnástom storočí zázrak stvorenia sveta do roku 4004 pred naším letopočtom.
Je príbehom o širokom spektre ľudskej mysle s vystupňovanou trajektóriou, ku ktorej preniká dnešná neurofyziológia a neuropsychológia.
Je príbehom o podobných skúsenostiach ľudí mladého paleolitu, amerických a afrických šamanov a súčasných psychologických pokusov, vzdialenou od seba desaťtisíce rokov.
Je príbehom o zrode vedomia, v ktorom začína pamäť uchovávať vieru a umenie, o tom, že základom našej kozmológie je vzťah svetla a tmy, života a smrti.
A napokon je hypotézou, že dynamiku ľudského vývoja nezakladá spolupráca, ale sociálna konkurencia a napätie.
Ten pôvodný zážitok však tvoria jaskynné maľby, staré tridsaťtisíc rokov, ktoré sa neočakávane, ako zjavenie, splietli v tej televíznej relácii s Davidom Lewisom-Willimasom v mojej mysli s príbehom abstraktného umenia dvadsiateho storočia.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 48/2007 dňa 26. novembra 2007.
