Lacné mlieko za socializmu – jeden z veľmi často pertraktovaných omylov, najmä krátko po Nežnej revolúcii. Liter mlieka stál 2 Kčs. O tom lacnom mlieku niečo viem, hoci som ho nikdy nepil. Pil som domáce poctivé, často teplé, čerstvo podojené u mojich starých rodičov.
Môj starý otec, Martin Polc, tesársky majster, tzv. kovoroľník, vlastník asi 2,5 hektára pôdy, choval až do svojej smrti 2 až 3 kravy. Vždy bol presvedčený, že socializmus skrachuje. Tak sa aj stalo, hoci sám sa toho nedožil. Opíšem pár perličiek z jeho života.
Za 1. ČSR, keď komunisti chceli mať schôdzu, museli získať podpisy predstaviteľov demokratických strán. Starký, člen vedenia Agrárnej strany v Novej Bani, vždy im to podpísal, potom mal opletačky s políciou. Po komunistickom puči v 1. nedemokratických voľbách mu ako členovi vedenia Demokratickej strany v Novej Bani nedovolili voliť. Darmo potom už za ním s prenosnou urnou chodili. Vždy ich odbil so slovami: “Ja som ten istý, čo som bol aj vtedy.” Nikdy viac nevolil. U starého otca sa počúvala Slobodná Európa v časoch, keď sa za to zatváralo, ja som tomu nerozumel, len spolu s kvalitným mliekom nasával túto rodinnú atmosféru. Keď rozhadzoval sliepkam zrno a na dvor sa zlietli vrabce, odháňal ich so slovami: “Heš, komunisti.” Vtedy už našou ulicou chodilo dosť ľudí. Starí rodičia si sporili na penziu v nejakom fonde, mohli by sme ho prirovnať k dnešnému 2. pilieru dôchodkového zabezpečenia. Tento fond komunisti ukradli, keď nechcem použiť eufemizmus, že znárodnili. Starkí si podali žiadosť o zvýšenie dôchodku. Odpoveď bola taká, že im majú prispievať na živobytie dve zo šiestich žijúcich detí. Starký zobral ten papier a šiel na mestský úrad , čapol im ho na stôl so slovami v novobanskom nárečí: “Ná, či ste vy už niekoda videli, aby mladuo vtáča starýmu do hniezda poživeň nosilo!” Nikdy viac už o zvýšenie penzie nežiadal.
Každý súkromne hospodáriaci roľník mal predpísané dávky rôznych potravín. Kontingent. To platilo aj o mlieku. Neviem, koľko to bolo litrov. Viem len, že som ten kontingent plnil, nosil som mlieko peši, na bicykli, na pionieri až do roku 1967, keď som odišiel z domu na “štúdiá”. Začal som ako desať – jedenásťročný chlapec okolo roku 1960. Mlieko som nosil do Muchov, rodina, ktorá zberala mlieko od viacerých roľníkov, asi 1,5 km od domu starých rodičov. Pani Muchová odobrala vzorku, aby sa dalo zistiť, či má dosť tuku, či nie je riedené. Keď to niektorí s riedením mlieka prehnali, dostali pokutu. Starký nikdy mlieko neriedil, hoci komunistov nenávidel. Za 1 liter mlieka sme dostávali 1 Kčs. Mlieko v 25 litrových hliníkových kanvách odviezli do závodu, kde z neho odstredili tuk. Odstredené mlieko putovalo v rovnakých nádobách do mliekarní. Meralo sa a predávalo sa do kandličiek za 2 Kčs, k tomu predali maslo a mali viac ako 100% hrubý zisk. Takémuto mlieku moja mama nepovedala ináč ako “vápenná voda.” Toto “socialistické” mlieko je ťažké dnes porovnávať, čo sa týka kvality, najbližšie má k nemu nízkotučné mlieko. Hygiena je dnes úplne inde. Myslím, že moji rodičia okolo roku 1960 spolu zarábali cca 1600 Kčs, mohli si za mesačný príjem kúpiť okolo 800 l “mlieka”. My s manželkou si z dôchodku môžeme kúpiť cca 1300 l plnotučného mlieka, cca 1620 polotučného mlieka a 1730 l nízkotučného. Navyše máme to šťastie, že našom meste ešte stále môžeme kúpiť domáce mlieko, smotanu, tvaroh aj maslo.
Suma sumárum, to socialistické mlieko nebolo ani lacné, ani zdravé, ani chutné, ani hygienické. Lacné mlieko za socializmu, číra komunistická propaganda, blud. Na záver jednu vetu, ktorú povedala moja mama po Nežnej revolúcii: “Chvalabohu, že som sa tohto dožila a aj keby som mala do smrti jesť len jablká, tak tento režim je tisíckrát lepší ako ten komunistický žalár.”
Súťaž o najväčší mýtus o socializme je súčasťou aktivít projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte, ktorý realizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika s podporou John Templeton Foundation.
