Ústava Európskej únie prestala byť témou politickej dišputy na Slovensku. Z mimiky a slov politických lídrov sa dá vyčítať, že je už vlastne ratifikovaná, už to treba iba formálne doraziť. Kto by v takej situácii ešte diskutoval?
Na referendum o európskej ústave niet „politickej vôle“. Kresťanskí demokrati síce nezmenili svoj názor, že referendum v tomto prípade naša vlastná ústava i zdravý rozum vyžadujú, dostatok podpisov občanov sa však sotva nájde (nik ich ani veľmi nezbiera). Je tiež veľmi nepravdepodobné, že by referendum odhlasoval potrebnou väčšinou slovenský parlament.
Väčšina volených zástupcov a zástupkýň ľudu nemá najmenšie pochybnosti o vlastnej ústavnej i intelektuálnej kompetencii ratifikovať európsku ústavu vlastnoručne. Časť verí, že im naozaj ľud dal na to poverenie, časť zasa nevie, že také poverenie potrebujú. Existujú i takí, ktorí tento problém neriešia – tých je, súdim, väčšina. Tí prví zväčša veria svojmu povereniu, lebo sa nikdy neunúvali ústavu čítať – ani slovenskú ani tú európsku. To, že nečítali slovenskú ústavu, prípadne jej neporozumeli, je medzi slovenskými politikmi obvyklé – dostali predsa mandát hlasovať, nie čítať. To, že nečítali ani tú európsku ústavu, je iba prejavom toho, že nezaťažovať sa a netušiť, o čom sa hlasuje, je považované medzi slovenskými politikmi za gavaliersky delikt. (To je taký, ktorý sa nám prepečie so sprisahaneckým žmurknutím.) Táto skupina tiež tvorí väčšinu. Tretiu spomínanú skupinu tvoria tí poslanci (poslankyne), ktorí nevedia, že poverenie od ľudu potrebujú. To je spôsobené fundamentálnym nedorozumením na strane ich voličov, lebo tento ich nedostatok bol viditeľný aj pred voľbami. Aj táto skupina tvorí väčšinu. Ak ste sa pozastavili nad tým, že predsa nie je možné, aby boli všetky tri skupiny vo väčšine, je to tiež nedorozumenie.
Akýmsi záhadným spôsobom sa tie tri skupiny takmer úplne prekrývajú a nejeden poslanec pokojne figuruje aj vo všetkých troch. Je možné, že sa v slovenskom parlamente nájde i zopár takých, ktorí ústavu (slovenskú) čítali a sú presvedčení, že sa na tento prípad vzťahuje špecifický odsek 2 článku 7 našej ústavy, ktorý sa týka prenášania výkonu práv zo Slovenskej republiky na Európsku úniu medzinárodnými zmluvami. Ten vyžaduje na schválenie trojpätinovú väčšinu všetkých poslancov. Tento názor je podľa niektorých právnikov legitímny (podľa iných nie, lebo text európskej ústavy ako bol navrhnutý ďaleko prekračuje rámec tohto typu zmlúv). Zvláštne je, že ak takí poslanci v parlamente sú, zatiaľ sa neozvali. Tak či onak – referendum nebude a európska ústava sa bude ratifikovať v parlamente. A bude ratifikovaná drvivou väčšinou, o tom tiež asi niet pochýb. Všetky tri spomínané skupiny sú totiž presvedčené, že aj na to majú poverenie.
To, že nebude referendum, netreba vnímať zvlášť dramaticky. Tak ako všetky predchádzajúce slovenské referendá (s výnimkou toho o vstupe Slovenska do EÚ) ani toto by asi nebolo platné – neprišlo by hlasovať dosť ľudí. Možno dokonca menej ako prišlo voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu. Treba tiež otvorene povedať, že tí, ktorí v tomto prípade referendum chceli a chcú (sám k nim patrím), necítia k inštitútu referenda nijakú veľkú afinitu či dôveru. Referendum malo iba priniesť iskričku nádeje, že slovenský volič urobí v ňom to, čo si slovenskí poslanci v parlamente určite netrúfnu – totiž odmietne európsku ústavu. Táto prchavá nádej je, zdá sa, preč. Prečo sa však o tom, či ústavu schváliť alebo neschváliť, prestalo úplne diskutovať?
.nie je bezchybná
„Netvrdím, že je to bezchybný text, ale je najlepším dosiahnuteľným kompromisom, ktorý posúva veci dopredu.“ – Tak nejako zvykli odrážať kritiku množstva sporných miest v texte návrhu európskej ústavy európski i slovenskí eurooptimisti (na čele s príslušným pánom podpredsedom vlády). Nuž, v tých najkľúčovejších veciach to nie je žiadny kompromis. Nikdy sa nerozoberali bod po bode jej kľúčové miesta, nikdy sa nediskutoval a nekritizoval celý koncept, nikto sa nepokúsil odôvodniť ani samotnú potrebu prijať takýto dokument. Nikto nikdy nenavrhol naozaj nijaké dramatické zmeny, nikto neponúkol zásadne inú alternatívu. Nikto nehľadal kompromis vo veci zrýchľujúceho sa rozširovania právomocí a kompetencií Únie, tobôž aby sa to pokúsil zastaviť. Nikto vážne nenamietal napríklad proti supergumovej „doložke flexibility“.
Tým osláveným kompromisom sú iba ustanovenia o veciach, ktoré sú v skutočnosti natoľko bezvýznamné, že je škoda si ich zapamätať – napríklad či má mať každá krajina svojho komisára, aká je váha hlasov pri väčšinových rozhodovaniach, ktoré bolo treba predovšetkým odmietnuť ako princíp, a podobne. Naťahovačky o haliere na trhu. Technické podružnosti. Povedať, že ide o „nie bezchybný text“, je vrcholným výkonom (pôvodne britského) umenia zvaného „the fine art of understatement“, umenia zľahčiť. Faktom je, že text s toľkými nedostatkami a voluntarizmami by v normálnom legislatívnom procese v parlamente ktorejkoľvek z členských krajín nemohol prejsť, poslanci i verejnosť by ho roztrhali na kusy a „vrátili na prepracovanie“. Pritom je táto ústava dokumentom, v ktorom byrokrati sami sebe odovzdávajú moc vládnuť bez obmedzení, ktoré obvykle doliehajú na vlády demokratických štátov. Zostáva nám iba nádejať sa, že to budú dobrí amilí byrokrati, lebo poznať ich nebudeme vôbec a kontrolovať ešte menej. Asi sa tiež nedá vylúčiť, že medzi nimi budú i spravodliví a inteligentní ľudia. Ak nebudú, máme všetci smolu – ako už toľkokrát predtým, len na väčšej ploche.
.jazyk dokumentu a práva
Jazyk, teda slovník a štýl písaného dokumentu, prezrádzajú veľa. V mnohých pasážach to vôbec nie je právnický jazyk, ani nijako inak exaktný jazyk. Je to jazyk, slovník a štýl politického manifestu, nie ústavného textu. Politické manifesty mávajú politickú príslušnosť a tento text nie je výnimkou.
Nechýba v ňom ani jeden koncept postmarxistického socialistického aktivizmu – trvalo udržateľný rozvoj (pravda, len ak je vyvážený) a trvalo udržateľné čokoľvek, sociálne vylúčenie a sociálna kohézia či súdržnosť, sociálne trhové hospodárstvo, vyvážený rozvoj a cenová stabilita, dokonca dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku a podobne. (Čo, dočerta, hľadá cenová stabilita či plná zamestnanosť v texte s prídavným menom ústavný?) Časť práv v texte nemá nič spoločné s „neodcudziteľnými právami“ Thomasa Jeffersona z americkej Deklarácie nezávislosti, ale je poňatá ako nejaký výdobytok rokovania tripartity či kolektívnej zmluvy dojednanej odbormi. Tam, kde je deklarovaná rovnosť, napríklad medzi mužmi a ženami, je vzápätí relativizovaná až demontovaná umožnením výsad pre „menej zastúpenú“ (v angličtine „under-represented“) skupinu.
Z akéhosi dôvodu v texte ústavy Únia „rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť“. Európa je kultúrne, nábožensky a jazykovo rozmanitá. Je vlastne pekné, že to Únia rešpektuje, ťažko však povedať čo z tejto samozrejmosti vyplýva (ak nemali, pravda, autori textu na mysli, v rámci multikulturalistickej ideológie, iné ako európske kultúry, náboženstvá a jazyky). Obsah Charty práv, ktorá je súčasťou textu, budí dojem, že jeho úlohou je skôr chrániť, ako napísal ústavný právnik Radoslav Procházka, istú verziu sociálneho štátu. Konštatuje tiež, že viaceré ustanovenie pôsobia skôr ako programové ciele než ako vynútiteľné osobné nároky. Nám zostáva iba v napätí čakať, čo s ich interpretáciou urobí európske súdnictvo.
.kto má aké kompetencie
Úžasný je už fakt, že kompetencia, čiže suverénne právo robiť v istej veci rozhodnutia, existuje vo viacerých skupenstvách. Únia má svoje výlučné kompetencie, ktoré sa podľa navrhovaného ústavného textu týkajú colnej únie, pravidiel hospodárskej súťaže, menovej politiky, ochrany morských biologických zdrojov a rybolovu (väčšina členských štátov má more) a spoločnej obchodnej politiky. Existujú však aj kompetencie zdieľané (v oficiálnom slovenskom preklade je nepresne použité slovo spoločné). Tie sa týkajú vnútorného trhu, sociálnej politiky, hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti (to je ten newspeak), poľnohospodárstva, životného prostredia, ochrany spotrebiteľa, dopravy, transeurópskych sietí, energetiky, priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a obáv o bezpečnosť v záležitostiach verejného zdravia. Áno, naozaj sa v ústavnom texte, ktorý má definovať kompetencie, spomínajú obavy. Ako všetci vieme, centrálna inštitúcia sa len ťažko zmieruje s tým, že s akousi časťou celku ktorúsi suverénnu právomoc rozhodovať „zdieľa“. Spočiatku sa inštitúcia aj môže snažiť, nie však jej všemocní úradníci. Postupne začne tú „zdieľanú“ právomoc považovať za svoju a nebude ju s nikým zdieľať. V Európskej únii sa často argumentuje efektívnosťou rozhodovania, keď je reč o tom, prečo by mala mať Únia stále viac svojich právomocí na úkor právomocí členských štátov. To bude aj osud „zdieľaných“ kompetencií – budú stále menej „zdieľané“, lebo „zdieľanie“ sa ukáže „neefektívne“, a stále viac si z nich prisvojí Únia.
Viac ako oprávnené podozrenie budí už spomenutá „doložka flexibility“– článok I- 18. Píše sa v nej (voľne interpretované), že ak vysvitne, že je nevyhnutné „na dosiahnutie niektorého z cieľov uvedených v ústave“, aby Únia konala nad právomoci, ktorej je táto ústava dáva, netreba zúfať, možno to zmeniť:
Rada ministrov jednomyseľne na návrh Európskej komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu „prijme vhodné opatrenia“. Inými slovami, táto ústava obsahuje bianko šek na akúkoľvek zmenu – predovšetkým na úkor členských štátov v podobe ďalšieho odkrojenia ich suverenity. Niektorí kritici ústavy zastávajú názor, že popri tomto článku tie zvyšné ani nebolo treba – on je univerzálne použiteľný na akúkoľvek zmenu. Veď kto určí objektívne, kedy sa preukáže objektívne a mimo akýchkoľvek pochybností, že na „dosiahnutie cieľov“ je potrebné pridať Únii ďalšiu kompetenciu? Hádam nie európsky ľud?
No a v texte si ešte Únia pridala kompetenciu koordinovať ekonomickú politiku a politiku zamestnanosti. O vládu voluntaristického chaosu si teda tento text priam koleduje.
A je tu, samozrejme, aj právomoc v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tá je, podobne ako aj iné právomoci, roztrúsená na viacerých miestach textu a sú v nej priamo naprogramované budúce kompetenčné spory. Opäť nie je jasné, kto bude „mister Europe“ pre ten či onen medzinárodný problém. Bude to minister zahraničných vecí, ktorý sa má ustanoviť, či predseda Európskej rady, alebo predseda Európskej komisie? Predstava budúcej vonkajšej reprezentácie Únie (o spoločnom rozhodovaní v tejto veci ani nehovoriac) budí už teraz rozpaky – alebo budú chodiť všade spolu?
.známka za celkový dojem
Pokračovať by sa dalo veľmi dlhým zoznamom ďalších výhrad počnúc napríklad patafyzickým riešením demokratického deficitu rozširovaním kompetencií Európskeho parlamentu. V tom zozname sú určite aj položky, ktoré by si vyžadovali samostatné články, na to tu však nezostáva priestor.
Výsledná známka, ktorú textu udelil odborník na ústavné a európske právo Radoslav Procházka, znie: ,,V navrhovanej podobe trpí ústavná zmluva viacerými vážnymi legislatívno- technickými nedostatkami, medzerami či naopak duplicitnými úpravami, vzájomnou inkonzistenciou niektorých ustanovení a akousi celkovou roztrieštenosťou.
Rozhodnutie o jej konečnej podobe si, zdá sa, privlastnila ,štátnická elita‘ Európy, takže okrem vecných deficitov zostáva poznačená aj deficitom legitimity.“ Presne tiež predpovedal, že Medzivládna konferencia nezmení na tomto stave nič, a že zápas sa odohrá o pseudoproblémy, akými sú napríklad rotujúce predsedníctvo či počet komisárov, a že na zásadné riešenie vecných nedostatkov nezostane ani čas, ani odborný potenciál, ani „politická vôľa“. Nezostáva mi teda nič iné, iba vysloviť presvedčenie, že nemáme pred sebou návrh, ktorý „nie je ideálny“ či „má isté nedostatky“, ale fundamentálne zlý text s potenciálne veľmi negatívnymi účinkami pre ochranu slobôd, demokraciu i legitimitu vládnutia.
.ratifikovať?
Je to zvláštne, ale aj veľké celoeurópske politické procesy (akým je aj ratifikácia návrhu európskej ústavy) bývajú vlečené psychologickými faktormi. Prominentní politici ako Gerhard Schröder či Jacques Chirac vedú alarmujúce reči o tom, aké strašné a vážne veci sa stanú, keď niektorá krajina, dokonca možno, bohuchovaj, Francúzsko, odmietne ústavu ratifikovať. (Vo Francúzsku, ako ukazujú vyvíjajúce sa čísla výskumov verejnej mienky, sa to totiž pokojne môže stať.) Podobný tón prevláda aj v dominantných európskych médiách. Všetky európske politické elity sú teda pod enormným psychologickým tlakom. Odmietnuť znamená stať sa páriom, neeurópanom, spiatočníkom brzdiacim pokrok a všeobecné blaho. Každý sa takejto nálepky a šikmých pohľadov europeistickej elity bojí, a tak bude robiť všetko pre to, aby to ľud či príslušný parlament schválil a príliš to nerozmazával. Domnievam sa, že pre budúcnosť i duševnú hygienu verejnosti je potrebné odmietnuť tento psychologický tlak a aktivizmus.
V skutočnosti neexistuje znamienko rovnosti medzi navrhovanou ústavou a prospechom pre Európu a jej občanov. S prospechom občanov Európy nemá tento text nič spoločné – je to text o úradníkoch a pre úradníkov, zabalený do ideologickej vaty bombastických deklarácií a „cieľov“. Jeho jazyk je bežnému človeku neprístupný. Tvrdenie, že odmietanie tohto konkrétneho ústavného textu znamená odmietanie Európy, je blud. Je to práve naopak – Európa nemá dôvod akceptovať nepodarok iba kvôli večnej sláve jednej pochybnej politickej generácie. Nie je pravdou, že neprijatím tohto ústavného textu sa niečo v Európe fatálnym spôsobom pokazí, a že nastane politický Armagedon. Tak ako už toľkokrát predtým aj teraz by odmietnutím iba získala čas na korigovanie toho, čo sa ukazuje a priori ako nepodarok.
Považujem za znepokojujúce, že slovenskí politici prestali cítiť potrebu o obsahu textu navrhnutej európskej ústavy diskutovať. Považujem za znepokojujúce, že jeho ratifikáciu považujú za fakticky „vybavenú vec“. Naozaj sme dodiskutovali?
Autor je zahraničnopolitický analytik, redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2005 dňa 29. marca 2005
