Hugo Chávez Frías začal svoju kariéru ako dôstojník armády, ktorý mal politické ambície. V duchu „najlepších“ latinskoamerických tradícií začal ešte v armáde pripravovať vojenský puč, ktorý nebol úspešný a skončil sa jeho uväznením v roku 1992. Keď ho po dvoch rokoch prepustili, založil stranu sociálnodemokratického typu a ako jej líder vyhral prezidentské voľby.
Úradujúcim prezidentom krajiny bol od roku 1999 až do svojej smrti, ktorá – ak je pravdou oficiálne priznaný dátum – pripadla presne na deň smrti iného diktátora – Stalina, ale i v jeho prípade to platí, iba ak je pravdivý oficiálne priznaný dátum jeho smrti.
Chávezova politika bola predurčená dvoma faktormi: demagogickým populizmom a nenávisťou voči Západu všeobecne a USA osobitne. Séria znárodnení a vyvlastnení v sektore ťažby ropy je jej najznámejším prejavom. Znárodňovanie v ďalších kľúčových odvetviach ekonomiky krajiny, zákaz vývozu akejkoľvek sumy valút z krajiny, benzín za cenu jedného centu za liter a „reformy“ typu „každý Venezuelčan má mať vlastné auto“ položili dovtedy relatívne prosperujúci súkromný sektor na kolená.
Ľavičiari nám tvrdia, že za jeho vlády sa zmenšila miera chudoby a nerovnosti v krajine. Tvrdia, že krajina je na tom lepšie ako jej susedia a preto akákoľvek jeho kritika zo strany pravice je založená výsostne ideologicky. Obidve ich tvrdenia sú čiastočne pravdivé, ale zásluhu na tom nemá Hugo Chávez. Naopak. Možno tvrdiť, že obidve tieto tvrdenia sú pravdivé nie vďaka, ale napriek Chávezovi.
Pod diktátom ropy
V Latinskej Amerike patrila Venezuela vždy medzi najbohatšie krajiny vďaka svojim obrovským zásobám ropy, koncentrovaným najmä v oblasti lagúny Maracaibo. Z toho vyplýva, že jej ekonomické ukazovatele a zahraničnoobchodná bilancia boli vždy na tom lepšie ako tá kolumbijská, brazílska alebo guyanská. A teda aj v roku 1999, keď Chávez začal v krajine budovať svoju verziu bolívarovského socializmu.
Odvtedy krajina rastie iba polovičným tempom v porovnaní s jej susedmi, prešla niekoľkými vlnami hyperinflácie a štátny sektor sa zdvojnásobil. Vzhľadom na svoj ekonomický potenciál a veľkosť je Venezuela porovnateľná viac s Chile, Peru a Kolumbiou ako s Brazíliou alebo Guyanou. Životná úroveň od roku 1999 do roku 2012 narástla iba o 11%, teda o 0,8% ročne. Tá čílska však rástla o 2,8%, kolumbijská o 2,2% a peruánska o 3,6% ročne. Venezuelská ekonomika odvtedy narástla o 20%. Tá kolumbijská však o 45%, čílska o 52% a peruánska dokonca o 70%.
Nie je žiadnym tajomstvom, že Chile, Kolumbia a najmä Peru boli v minulom desaťročí tými krajinami Južnej Ameriky, ktoré uskutočnili najvýznamnejšie trhové reformy. Inými slovami, ako uvádza španielsky ekonóm rakúskej školy Juan Ramón Rallo, v roku 1998 mala Venezuela približne rovnako veľký hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa ako Chile alebo Uruguaj a takmer dvojnásobný oproti tomu peruánskemu a kolumbijskému. Dnes je čílsky HDP na obyvateľa vyšší o 50% a uruguajský o 20% ako ten venezuelský, pričom peruánsky a kolumbijský už sú od neho menšie iba o 20%.
Zmrzačená ekonomika
Podiel ropy na exporte narástol zo 76% v roku 1999 na takmer 96% v roku 2012. Ak stál barel na začiatku Chávezovej vlády 10 USD, tak ani znárodnenie nezmenilo nič na tom, že dnes sa predáva za 100 USD. Ropa sa tak stala tým hlavným zdrojom, z predaja ktorého diktátor financoval svoje „sociálne“ programy a uplácal tak voličov z najchudobnejších vrstiev. Príjmy z ropy predstavujú viac než polovicu príjmov štátu a 90% devíz, ktoré sa dostávajú do krajiny.
Rabovanie ropného bohatstva, regulácia cien a žmýkanie strednej vrstvy spôsobili úpadok ostaných priemyselných odvetví, najmä potravinárstva a agrosektora. Zvýšila sa závislosť krajiny na dovoze potravín. Keď ceny ropy zaznamenali v roku 2003 stagnáciu až pokles, venezuelský štátny rozpočet sa otriasol v základoch a diktátor zaviedol totálnu reguláciu devízového trhu a reguláciu niektorých cien. To viedlo k nárastu inflácie a všeobecnému nedostatku niektorých tovarov na trhu. Inflácia je od roku 2009 nepretržite dvojciferná, čím patrí Venezuele smutné prvenstvo v rámci Latinskej Ameriky.
V dôsledku vyvlastňovania nielen v sektore ropy, ale aj v energetike a bankovníctve, je venezuelský štát žalovaný v medzinárodných arbitrážach celkovo o sumu vyššiu než 20 miliárd dolárov. Verejný dlh napriek rastu cien ropy dosiahol až 60% HDP. A to bez zarátania nákladov na pôžičky štátnej spoločnosti na ťažbu ropy PDVSA a spomenutých arbitráží, ktorých výsledky budú nákladmi znárodnenia, o ktorých kaviarenská ľavica mlčí a rovnako sa o nich nezmieňuje ani Chávezova propagandistická mašinéria.
Miera prerozdeľovania stúpla z 28,7 na 44%, zatiaľ čo v tom istom období sa v Chile (23%), Kolumbii (28%) alebo v Peru (19%) udržala približne nezmenená. Daňové zaťaženie sa zvýšilo o polovicu. Ekonomika patrí medzi najhoršie na svete aj pokiaľ ide o možnosť podnikať. Horšie sú na tom z tohto hľadiska už len Kongo, Eritrea, Čad a Stredoafrická republika.
Venezuela po Chávezovi
Najhorší dopad Chávezovej vlády však nie je možné vyjadriť v dolároch ani v inej mene. Ide o tlak na zmenu myslenia ľudí, ktorí v časoch pred príchodom Cháveza a jeho „sociálneho štátu“ považovali za prirodzené, že zodpovedajú za svoj osud a osud svojej rodiny. Štátny intervencionizmus a ľavičiarsky populizmus však viedol k nárastu kultúry závislosti.
Stredná trieda, tradičný motor ekonomiky, je v troskách. Ani z toho relatívne nízkeho rastu ekonomiky nemali prospech hlavne tí, ktorí na ňom v sťažených podmienkach tvrdo pracovali, teda daňovníci. Profitoval najmä bujnejúci štát, rozhadzujúci omrvinky potrebným a vytvárajúci klientelistické siete parazitujúcich.
Práve tieto skupiny budú klásť najväčší odpor akýmkoľvek reformám, ktorých cieľom by bolo odbúranie socializmu. Nicolás Maduro, doterajší viceprezident, už dnes usilovne šíri konšpiračné teórie o tom, že Cháveza otrávili jeho nepriatelia a nepriatelia bolívarovského socializmu.
Je zjavné, že ide o snahu udržať voličov v neistote a strachu zo Západu, lebo devastácia venezuelskej ekonomiky nie je a čím ďalej tým menej bude tým, čo by Madurovi a ostatným Chávezovým pohrobkom umožnilo udržať sa pri moci.
Autor je spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2013.
