Ubehli takmer štyri roky odvtedy, čo parlament schválil zákonom zrušenie desiatich štátnych fondov. Tento chvályhodný počin vtedajšej širokej pravo-ľavej protimečiarovskej koalície bol správne odôvodnený snahou o „urýchlené ozdravenie sektora verejných financií, najmä vzhľadom na zvýšenie zodpovednosti za schodok verejných financií“.
Prešlo však len čosi vyše roka odvtedy, čo parlament z popudu SMK odobril zákonom vznik Environmentálneho fondu. Ide v podstate o „reinkarnáciu“ Štátneho fondu životného prostredia, ktorý patril medzi spomínané zrušené štátne fondy. Od 1. januára 2005 envirofond v podobe právnickej osoby v správe ministerstva životného prostredia udeľuje dotácie a úvery na „uskutočňovanie štátnej podpory starostlivosti o životné prostredie“. Počas tohto roka „hospodáril“ fond s rozpočtom vyše 1,3 miliardy korún.
Podpora fondu mala byť pôvodne určená primárne obciam s populáciou nepresahujúcou 2000 obyvateľov. Podľa príslušnej eurosmernice o čistení komunálnych odpadových vôd má totiž SR do roku 2015 zmodernizovať existujúce čističky odpadových vôd (ČOV) a vybudovať nové vo všetkých sídelných aglomeráciách s počtom obyvateľov nad 2000. Teda ani všeobecne rozhadzovačná EÚ si zatiaľ netrúfa od nás žiadať a ani nám neposkytne prostriedky z eurofondov na ekonomicky tak stratovú záležitosť, akou je budovanie ČOV v „malých“ obciach. Jedným z argumentov, ktorý sa objavil v dôvodovej správe k zákonu o envirofonde, bola preto i snaha „podporiť investorov, ktorí nemajú možnosť získať zahraničnú pomoc – napríklad obce s menej než 2000 obyvateľmi“. Takáto klauzula sa nakoniec v zákone explicitne nenachádza. Aj preto si fond dovolil v tomto roku z celkového počtu 305 dotácií poskytnutých na budovanie ČOV a kanalizácie v hodnote takmer 750 miliónov korún až 68 z nich v súhrnnej sume vyše 150 miliónov korún udeliť pre sídla s počtom obyvateľov nad 2000. Z envirofondu tak čerpali dokonca i mnohé mestá (spomeňme napríklad Šamorín či Banskú Štiavnicu), ktoré naň nie sú odkázané a sú oprávnené žiadať podporu z eurofondov. Z tých pritečie na Slovensko z rozpočtu EÚ len počas rokov 2004-2006 vyše 1,7 miliardy eur, pričom až vyše 22 percent z tejto horibilnej sumy smeruje do oblasti životného prostredia. Aj ZMOS považuje envirofond za prospešný. Medzi obcami, ktoré v roku 2005 dostali dotáciu z tohto fondu je i Štrba (s vyše 3700 obyvateľmi), kde je starostom predseda ZMOS-u Michal Sýkora.
O poskytovaní a použití finančných prostriedkov envirofondu rozhoduje minister životného prostredia, v súčasnosti nominant SMK László Miklós, v spolupráci s Radou Environmentálneho fondu ako poradným orgánom zriadeným ministrom. Ako teda šafáril fond, ktorý bol počatý z vôle SMK, počas prvého roku svojho, dúfajme, krátkeho života? Podľa analýzy, ktorú v novembri zverejnila Transparency International Slovensko, do očí bije najmä podivné prerozdelenie dotácií z fondu. Z celkového počtu 525 dotovaných obcí je až v 86-tich z nich starostom či primátorom nominant SMK. V relatívnom vyjadrení ide o 16 percent, pričom podiel starostov a primátorov zvolených v ostatných komunálnych voľbách za SMK z celkového počtu „richtárov“ je len 8 percent. Keďže takýto výrazný nepomer sa u fondom podporených obcí, kde sú v kresle starostu či primátora nominanti iných politických strán alebo nezávislí kandidáti nevyskytuje, vyvoláva to odôvodnené podozrenia z klientelizmu a nečistých praktík v rezorte pod patronátom SMK. Iba ak by sme chceli uveriť zázračnej šikovnosti nominantov SMK pripraviť úspešnú žiadosť o dotáciu. Na mieste by mala byť teda otázka, čo ďalej s envirofondom? Odpoveď je triviálna – treba ho zrušiť! Ide o univerzálne riešenie platné i pre ostatné fondy prerozdeľujúce verejné financie, eurofondy nevynímajúc. Vždy so sebou totiž nesú a budú niesť korupciu, klientelizmus a pestovanie nečistých prepojení štátu, politických strán a im blízkych podnikateľských kruhov.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.
