Eurobyrokrati od roku 2005 blúznia o svojom záväzku znížiť administratívne zaťaženie, ktoré navrhnutými reguláciami sami stvorili, do roku 2012 minimálne o štvrtinu. Udiať by sa tak malo úpravami vyše siedmich desiatok právnych aktov. Vôbec ich nevyrušuje, že za ten čas bolo na úrovni európskych inštitúcií prijatých ďalších 18 tisíc nariadení, smerníc a rozhodnutí. Regulátori namiesto žiaducej brzdy riadne šliapli na plyn.
Uznesenie Európskeho parlamentu k lepšej tvorbe právnych predpisov z roku 2010 “víta výsledky doterajšej práce Európskej komisie vo forme prípravy návrhov, ktoré po ich schválení umožnia znížiť administratívne zaťaženie do roku 2012 až o 33 %, čo predstavuje zlepšenie predchádzajúceho záväzku znížiť zaťaženie o 25 % a pripomína, že takto dosiahnuté úspory by sa mohli vyšplhať na viac ako 40 miliárd eur.” Tragikomicky vyznieva ono uznesenie na inom mieste, kde sa o úsilí komisie zmerať plnenie záväzku hovorí, že “referenčný program na meranie administratívneho zaťaženia sa ukázal byť prospešnou, ale nákladnou metódou,” preto parlament vyzýva komisiu, “aby zvážila alternatívne metódy merania administratívneho zaťaženia, čo by umožnilo rýchle odstraňovanie zaťaženia v konkrétnych prípadoch”. Preložené do ľudskej reči – parlament o aktivitách komisie smerujúcich k znižovaniu byrokracie hovorí, že sú príliš prebyrokratizované.
112 140
Za obdobie od roku 1958, kedy vstúpili do platnosti Rímske zmluvy, na základe ktorých sa začala písať kapitola európskej integrácie zvaná Európske hospodárske spoločenstvo, až do roku 1991, kedy došlo v Maastrichte k najrozsiahlejšej zmene zmluvného základu od čias Rímskych zmlúv prostredníctvom Zmluvy o Európskej únii, vstúpilo do platnosti približne 40 % legislatívnych kusov vytvorených na úrovni európskych inštitúcií. Zo súčasného počtu 112 140 nariadení, smerníc a rozhodnutí (stav ku koncu augusta 2012) však až približne 30 % vzniklo počas deväťdesiatych rokov a ďalších približne 30 % počas prvej dekády nového tisícročia. Zarážajúce je, že až desatina všetkých európskych legislatívnych aktov v histórii vznikla v období 2008-2012, teda v období prehlbujúcej sa finančnej a dlhovej krízy, akej integrujúce sa európske spoločenstvo dosiaľ vystavené nebolo. Je zjavné, že odpoveďou európskych inštitúcií na krízu bolo a je produkovať ešte viac regulácie.
Hlavné zistenia štúdie New Direction – The Foundation for European Reform publikovanej v spolupráci s českým Centrom pro demokracii a kulturu v marci 2012, mapujúcej relevantné legislatívne kroky EÚ od pádu Lehman Brothers potvrdzujú, že “záplava legislatívy EÚ je bezprecedentná: od septembra 2008 do decembra 2011 EÚ navrhla – výlučne z titulu „krízy“ – 68 legislatívnych textov na 2 575 stranách a do konca decembra 2011 nadobudlo účinnosť 52 z nich.” Autori upozorňujú, že “okrem 30-tich predpisov upravujúcich medzinárodné účtovné štandardy, dve tretiny zostávajúcich návrhov bolo určených na zavedenie do praxe úplne nových, predtým nejestvujúcich regulácií,” pričom väčšinu z návrhov schválila Európska komisia samotná, alebo použila skrátenú verziu procedúry spoločného rozhodovania s Radou a Európskym parlamentom. V mnohých prípadoch sa tak dialo bez posúdenia dopadov a verejnej konzultácie, pričom “takýto prístup vo väčšine prípadov viedol k zlým návrhom legislatívnych textov, ako je dokázané v prípadových štúdiách.” Európsky parlament vo svojom uznesení tvrdí, že “lepšia tvorba právnych predpisov sa stala podmienkou účinného fungovania EÚ, ktorá môže podstatným spôsobom prispieť k ukončeniu hospodárskej krízy a dosiahnutiu hospodárskeho rastu.” Realita to nepotvrdzuje.
Miliardové náklady
Nejde však len o počty vznikajúcich regulácií. Tisíce nariadení a smerníc na desiatkach tisícov strán so sebou nesú i nemalé náklady. V marci 2010 publikoval britský think-tank Open Europe zaujímavú štúdiu o nákladoch spôsobených európskymi reguláciami. Uvádza sa v nej, že zo skúmania viac než 2 300 britských vládnych doložiek o posudzovaní vplyvov euroregulácií vyplýva, že celkový účet nákladov britskej ekonomiky z titulu aplikácie európskych nariadení a smerníc od roku 1998 do roku 2009 je na úrovni 124 miliárd libier. Na porovnanie uvádzajú, že “domáce” britské regulácie sú zodpovedné za náklady vo výške ďalších 52 miliárd libier.
Až 70 % regulačného jarma v danom období pochádzalo z Bruselu. Štúdia tiež poukazuje na to, že z pohľadu analýzy efektívnosti nákladov sú regulácie na národnej úrovni v priemere až dva a pol krát účinnejšie, než tie európske. Z výskumu autorov vyplýva, že európske regulácie v období 1998-2009 za každú vynaloženú 1 libru priniesli 1,02 libry, čo znamená, že takáto regulácia je povážlivo blízko k úplnému prepadnutiu v celkovom teste analýzy nákladov a úžitkov. Deregulácia a obmedzenie regulácie (nielen) na úrovni EÚ sú teda viac než žiaduce.
Regulácia drahšia než jej prínosy
Cenný pohľad na obsah a dopady regulácie spotreby a energetickej efektívnosti automobilov, žiaroviek či elektrospotrebičov v USA a Európe ponúkajú vo svojej štúdii publikovanej v júli 2012 v rámci Mercatus Center na George Mason University americkí ekonómovia Ted Gayer a W. Kip Viscusi. Autori na základe prípadových štúdií uvádzajú, že regulácia spotrebiteľom žiadne úspory neprináša a celkové náklady takých noriem sú oveľa vyššie ako prínosy. Regulátori totiž väčšinu úspor odvodzujú od nepodloženého predpokladu “iracionálneho spotrebiteľa”.
Páni Gayer a Viscusi naopak za iracionálnych a krátkozrakých považujú regulátororov, ktorí ignorujú mnohé ďalšie aspekty produktov a vnucujú ľuďom vlastné jednostranné preferencie. Ako autorov cituje ČTK, ktorá informáciu o podnetnej štúdii do nášho regiónu priniesla v septembri, “regulačné úrady si myslia, že spotrebitelia nie sú schopní spočítať budúce úspory z nákupov drahších produktov s nižšou spotrebou a že dávajú prednosť lacnejšiemu tovaru, pretože sa o budúcnosť nestarajú alebo budúce náklady na prevádzku podhodnocujú. Pre úrady to znamená, že sa stavajú do úlohy jediných racionálnych subjektov, ktoré musia nútiť ľudí k zmene preferencií a k obmedzeniu výberu pre ich vlastné dobro.”
Nie všetko zlo je z Bruselu
V Lisabonskej zmluve sa síce stanovuje formálne zapojenie národných parlamentov do kontroly uplatňovania zásady subsidiarity, no parlamenty členských krajín, Národnú radu SR nevynímajúc, v podstate nemajú efektívny mechanizmus, ktorým by zamedzili regulácii valiacej sa z Bruselu. A povedzme si na rovinu, že ani naši zvolení poslanci sa nepretekajú v tom, koľko nezmyselných a zbytočných zákonov zrušiť, ale skôr sú fascinovaní tým, na narodení koľkých nových kusov legislatívy sa môžu podieľať.
Národná rada SR schválila od roku 1994 až do augusta 2012 spolu 2 151 zákonov, teda v priemere 113 ročne. Na porovnanie, za rovnaké obdobie vzišlo od európskych inštitúcií ročne v priemere takmer 2 650 regulácií. Takmer tretina legislatívnych úloh, ktoré si vláda SR v roku 2011 naplánovala, však nebola z vôle vlády, ale z dôvodu transpozície smerníc či rámcových rozhodnutí EÚ a zosúladenia s legislatívou EÚ.
Európska regulačná mašinéria multiplikuje preregulovanosť na národnej úrovni neustálou potrebou novelizácie zákonov kvôli povinnej transpozícii smerníc. Neprehľadnosť a početnosť zmien legislatívy de facto znamená, že v prípade bežných ľudí ťažko možno ešte argumentovať, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Na firmy pod dohľadom rôznych inšpekcií a kontrol sa to však aplikovať nedá, a tak pre ne z legislatívnej smršte vyplývajú nemalé náklady. Do toho treba započítať i regulácie, ktoré neprichádzajú z Bruselu, ale z hláv našich vládnych predstaviteľov a z prostredia nimi spravovaných rezortov. Evergreenom je zákon o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorým vláda nezmyselne vstupuje do vzťahov na trhu účelovými zmenami v prospech vybraných záujmových skupín. Ani táto regulácia nebude pre spotrebiteľa prínosom.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2012.
