Mala to byť najväčšia príležitosť pre rozvoj Slovenska. Aspoň tak prezentovali nadšenci európskej integrácie na začiatku programového obdobia 2007-2013 neustále opakovaný fakt, že Slovensko v tomto programovom období môže „dostať“ z eurofondov až 11,3 miliardy eur. Blíži sa koniec programového obdobia a aj keď Slovensko vzhľadom na pravidlá EÚ bude môcť čerpať finančné prostriedky z tohto balíka ešte ďalšie dva až tri roky, je vhodné poohliadnuť sa, ako Slovensko túto príležitosť využilo. Aj vzhľadom na to, že v súčasnosti sa už „programuje“ využitie ďalšieho balíka eurofondov na roky 2014-2020.
V prvom rade si treba povedať to, o čom priaznivci čerpania eurofondov takmer vôbec nehovorili. Že na to, aby Slovensko mohlo čerpať oných 11,3 miliardy eur, musí ako členská krajina Európskej únie do rozpočtu EÚ prispieť svojou troškou. Od roku 2007 do roku 2012 táto „troška“ predstavovala 3,34 miliardy eur. V tom istom období Slovenská republika získala z fondov EÚ 8,64 miliardy eur. V „čistom“ teda Slovensko za šesť rokov získalo 5,3 miliardy eur. Ale to sa v žiadnej bruselskej brožúre zdôrazňujúcej výhody členstva v EÚ nedočítate. Magickým číslom je 11,3.
Euro sem, euro tam
Za obdobie rokov 2004-2010 bolo podľa analýz INESS na prijatie jedného eura z rozpočtu EÚ potrebné vynaložiť 90 centov výdavkov z našich zdrojov. Do roku 2009 to bolo dokonca rovné euro. To znamená, že štátny rozpočet sa vstupom do EÚ iba nafúkol, rovnako na príjmovej aj výdavkovej strane. Netreba totiž zabúdať, že okrem povinných platieb Slovenska do rozpočtu EÚ bolo takmer pri každom projekte potrebné i spolufinancovanie.
Napríklad pri projektoch, ktoré realizovali samosprávy (napríklad rekonštrukcie škôl, námestí, a mnohé ďalšie) bol každý projekt spolufinancovaný vo výške 15 percent zo štátneho rozpočtu SR (okrem už spomínaného príspevku zo štátneho rozpočtu SR do rozpočtu EÚ z ktorého následne pochádzalo 80 percent financovania komunálnych eurofondových projektov) a 5 percent museli prihodiť aj koneční prijímatelia, teda obce a mestá.
Ďalšou kategóriu sú tzv. neoprávnené výdavky, ktoré síce väčšinou nevyhnutne súviseli s realizovaným projektom, ale z rozhodnutia bruselských úradníkov nemali nárok na preplatenie z fondov EÚ. A tak ich na 100 percent financovali koneční prijímatelia. O tom by vedel rozprávať svoje nejeden starosta alebo primátor. Na druhej strane, v každom projekte museli byť povinne vyčlenené peniaze na „publicitu“. Teda na to, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo, že toto a hento sa postavilo alebo zrekonštruovalo vďaka dobrotivej Európskej únii. Lebo ako ináč vychováme vďačného euroobčana, však?
Príležitosť pre vybraných
Eurofondy boli v programovacom období 2007-2013 skutočne veľkou príležitosťou. A poniektorí sa tejto príležitosti chopili „vo veľkom štýle“. Spomeňme si na Janušekov a Štefanovov (a Slotov) nástenkový tender a z neho vyplývajúce predražené právne a poradenské služby, predražené logá a webstránky operačných programov spadajúcich pod už neexistujúce ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja (ktorého agenda bola presunutá na iné ministerstvá práve kvôli kauzám zneužívania fondov Európskej únie).
Spomeňme si na Tomanovej sociálne podniky, ktoré vytvorili málo pracovných miest (aj to iba dočasných) dlhodobo nezamestnaným, ale zato dali dobre zarobiť ľuďom a firmám blízkym sociálnej strane Smer. A vo výpočte by sme mohli pokračovať.
Neprešiel azda jeden mesiac v tomto programovom období, aby nevyplávala na povrch nejaká kauza netransparentného a neefektívneho „čerpania“ eurofondov. Len toť nedávno, v polovici septembra, vláda na svojom zasadnutí „vzala na vedomie“ správu Úradu pre verejné obstarávanie o výsledkoch kontrol a auditov v oblasti verejného obstarávania od 1. januára do 30. júna 2013.
Beztrestné zlodejiny
Podľa tejto správy kontrola súladu poskytovania nenávratných finančných prostriedkov Európskej únie s právom EÚ vo verejnom obstarávaní v prvom polroku tohto roka odhalila ako chybných 385 zákaziek v hodnote 258 miliónov eur. Táto suma predstavuje 8,24 percenta z celkového objemu skontrolovaných zákaziek 3,136 miliardy eur. Nedostatky pritom boli nájdené v 12,4 percenta z 3 171 overených zákaziek.
Čo z týchto čísel vyplýva? Európska komisia nám takéto percento zo sumy eurofondov, ktoré sme mohli čerpať, nepreplatí a zaplatíme si to pekne zo štátneho rozpočtu. Teda z našich daní. Ale však prečo nie, veď aj tie eurofondy sú viac ako z jednej tretiny z našich daní. Štát sa môže pokúsiť tieto peniaze získať naspäť od tých, ktorí tieto chyby urobili. Skúsenosť s vymáhaním peňazí od pilotných sociálnych podnikov však hovorí, že suma, ktorú sa štátu podarí vymôcť od prijímateľov eurofondov, sa limitne blíži nule.
O tom, koľko ľudí, podieľajúcich sa na zneužívaní eurofondov bolo za svoje konanie aj primerane potrestaných ani nehovoriac. Kauza nástenkového tendra sa ťahá od roku 2008 bez toho, aby za zatiaľ zrejme najväčší škandál na Slovensku, súvisiaci s eurofondami, pykali tí, ktorí niesli najväčšiu zodpovednosť. A kauza pilotných sociálnych podnikov bola vďaka predčasným parlamentným voľbám zametená pod koberec skôr, ako mohli začať nejaké trestné stíhania.
Obstarávanie tunelovania
Žiaľ, zatiaľ každá vláda problém s porušovaním pravidiel pri využívaní fondov EÚ riešila zvýšením byrokratickej záťaže, čo spôsobilo, že mnoho potenciálnych žiadateľov si po realizácii jedného projektu povedalo, že už nikdy viac nebudú o eurofondy žiadať. Žiadna vláda však efektívne neriešila jeden z najväčších problémov a to verejné obstarávanie. Ak teda za riešenie nepovažujeme 23 novelizácií zákona o verejnom obstarávaní za posledných 7 rokov.
Posledným návrhom novely zákona o verejnom obstarávaní sa Ficova vláda pokúsila urýchliť proces tým, že obmedzí možnosť ostatných účastníkov odvolávať sa voči rozhodnutiu obstarávateľa. Problémom verejného obstarávania pri projektoch financovaných z eurofondov však nie sú odvolávania sa neúspešných účastníkov, ale najmä zle pripravené verejné obstarávania, ktoré sú rušené Úradom pre verejné obstarávanie a následne znovu vyhlasované. Samozrejme s časovým sklzom.
Najvyšší podiel chybovosti podľa spôsobu obstarávania bol pritom pri podprahových zákazkách, a to 63 percent z hodnoty zákaziek s nedostatkami. Zákazky s nízkou hodnotou mali úroveň chybovosti 18,86 percenta, podlimitné zákazky 11,02 percenta a nadlimitné zákazky 7,49 percenta.
Tieto čísla potvrdzujú iba to, na čo aj Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika niekoľko rokov upozorňuje. Čím netransparentnejší spôsob verejného obstarávania („nástenky“ zdôvodnené tzv. neprioritnými službami, alebo „prieskum trhu“ spočívajúci v oslovení troch navzájom dohodnutých uchádzačov s koordinovaným predkladaním ponúk), tým väčšia šanca na podvody a kradnutie. Pardon. Na chybovosť. Aby sme sa držali eurospeaku.
Radšej nezmysly ako nič
A keď už sme pri eurospeaku, zaklínacím slovom je čerpanie. Týmto slovom sú fascinované aj slovenské médiá. Vyčerpáme, nevyčerpáme? Podarí sa vyčerpať eurofondy na 100 percent? Alebo iba na 99 percent? Pri týchto debatách si vždy predstavujem živiteľa rodiny, ako v deň výplaty príde v neskorých večerných hodinách z krčmy a radostne svojej manželke oznámi, že vyčerpal mesačnú výplatu na 90 percent. Iba na 90 percent?
Ešteže na vyčerpanie zvyšných 10 percent ostáva ďalších x dní do výplaty. Bol by hriech, keby „prepadli“. Lebo z pohľadu väčšiny parlamentných strán, väčšiny starostov a primátorov a zrejme aj väčšiny obyvateľov Slovenska, hriech nie je peniaze rozflákať na nezmysly, hriech je nečerpať.
Slovensko by v budúcom programovom období malo mať možnosť čerpať zo zdrojov Európskej únie takmer 13,5 miliardy eur, teda zhruba o dve miliardy viac ako v končiacom programovom období. Koľko v rokoch 2014-2020 zaplatí Slovenská republika do rozpočtu EÚ nikto zo zodpovedných nehovorí. A poniektorí sa už tešia, ako budú čerpať. „No nekupte to, když je to tak levný!“
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2013.
