Dňa 3. októbra 1990 sa zjednotilo Nemecko, rozdelené v dôsledku druhej svetovej vojny. Proces znovuzjednotenia bol dlho nepredstaviteľný.
Nebol by možný bez pádu Berlínskeho múra a konca vyše štyridsaťročného sovietskeho panstva, ktorý dovŕšil rozpad Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, Varšavskej zmluvy a Zväzu sovietskych socialistických republík. Dramatickosť samotného aktu je zreteľná už len z toho, že Nemecko oslavuje ako štátny sviatok zjednotenie, ktoré sa pre dnešné Rusko spája s rozpadom Sovietskeho zväzu – podľa Vladimíra Putina najväčšej tragédie dvadsiateho storočia. Zjednotenie Nemecka nevítala však s otvorenou náručou ani Veľká Británia a Francúzsko, otvorenejšie boli voči nemu len Spojené štáty, na čo Nemci niekedy radi zabúdajú.
Zjednotenie bolo však aj vnútorne kontroverzným aktom. Vyslovili sa proti nemu významní nemeckí intelektuáli. Proti boli mnohí sociálni demokrati. Ešte koncom novembra 1989 sa aj vtedajší kancelár, hlavný architekt znovuzjednotenia Helmut Kohl vyslovil za postupný prechod od spojenectva cez konfederáciu k federácii. Lenže dynamika zmeny bola taká veľká, že po voľbách v NDR v marci 1990, súhlase Sovietskeho zväzu s celonemeckým členstvom v NATO v júli 1990 a po potvrdení východnej hranice Odra – Nisa podpísali 12. septembra 1990 v Moskve ministri zahraničných vecí ZSSR, Veľkej Británie, USA, Francúzska a oboch nemeckých štátov zmluvu o zjednotení Nemecka podľa princípov medzinárodného práva.
Práve vtedy vznikla legenda o domnelom súhlase západných mocností s tým, že hranice NATO sa nebudú rozširovať na východ. Má tuhý život, hoci z dobových dokumentov a osobných svedectiev jasne vyplýva, že o takejto možnosti sa síce v osobných rozhovoroch s Michailom Gorbačovom a Eduardom Ševardnadzem zmieňoval americký a nemecký minister zahraničných vecí James Barker a Hans Dietrich Genscher, ale nikdy sa nestala témou oficiálnych rokovaní ani súčasťou nijakých medzinárodných zmlúv a dokumentov. Nedávno publikované dokumenty komunistického politbyra dokonca dokazujú, že sovietska stranícka špička bola s mocenským koncom Sovietskeho zväzu zmierená, keď to ešte nikto ani len netušil.
Do diplomatických zápasov zasiahli aj naši horliví jazykovedci. Trvali na názve Nemecká spolková republika. Neodôvodňovali to politicky, ale gramatickou štruktúrou slovenského jazyka. V prípade Juhoslávie im to neprekážalo, v prípade Nemecka sa im to zdalo byť neprekročiteľnou prekážkou. Neviem, či sa odvtedy zmierili s novým názvom, ale Spolková republika Nemecko je už dvadsaťpäť rokov každodennou samozrejmosťou.
Spory, vyplývajúce z obrovského rozsahu zmeny a z dobovej dynamiky, je dnes ťažko vysledovať a vysvetľovať. Pri všetkých vnútronemeckých ťažkostiach a sklamaniach bolo však napokon zjednotenie Nemecka historicky úspešné. Dnešné Nemecko zrástlo, je moderným, hrdým a sebavedomým štátom s ukotvenými demokratickými základmi. Má vo svojej kolektívnej a individuálnej pamäti vpísané aj to, že po druhej svetovej vojne dokázalo prijať z Východu 12 000 000 nemeckých utečencov a po roku 1989 včleniť do Nemecka vyše 17 000 000 občanov bývalej NDR.
Pred dnešným Nemeckom stojí tretia výzva – ako integrovať milióny ľudí s iným kultúrnym a religióznym pozadím. Najprv ich vnímalo ako gastarbeiterov, neskôr sa neúspešne usilovalo o multikultúrny model, ale dnes už vie, že integrácia imigrantov znamená bezpodmienečne prijatie nemeckého jazyka, ekonomickú inklúziu a sociálne správanie podľa kultúrnych vzorcov nemeckej ústavnosti.
Je to ťažký proces, ťažší ako povojnová obnova Nemecka a znovuzjednotenie. Po chvíľach prvej eufórie nadchádza čas nespokojnosti s každodennými ťažkosťami, problémami, konfliktmi. A príde aj násilie. To budeme vidieť a počuť, nie každodenné nenápadné úspechy, ktoré sú mediálne nezaujímavé, no pre životy ľudí podstatné.
Je to pre Nemecko neuveriteľné náročná a riskantná výzva. Ale Angela Merkel nie je naivka ani chaotička, ako nám to usilovne navrávajú naši politickí mudrlanti, správajúci sa ako tí slovenskí jazykovedci, čo sa trpácky usilovali prispieť pred dvadsiatimi piatimi rokmi so svojou troškou do mlyna svetového diania.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 41/2015 dňa 5. októbra 2015.
