V čase, keď sme si pripomenuli výročie „Víťazného februára“, sme svedkami rozširovania zmutovaných foriem socializmu. Tie sa opierajú o silnejúcu nedôveru k princípom a inštitúciám kapitalizmu a sú dlhododo nebezpečné pre našu slobodu a prosperitu.
Dnes sa neobávam návratu socializmu ako systému v celej spoločnosti, ktorého každý pokus viedol a nevyhnutne bude viesť k represívnosti, neslobode, nespravodlivosti, ochudobňovaniu ľudí a k zlyhaniu. Obávam sa väčšieho nakazenia dnešných spoločností jeho prvkami a podobami pod rôznymi zámienkami, napríklad s prívlastkami „verejný“, „európsky“, „národný“, „sociálny“ či „environmentálny“. Rizikom sú aj „dočasné“ obmedzenia slobôd pri riešení vírusového ochorenia covid-19. Pod jeho rúškom politici a technokrati dostávajú do rúk spoločenské zbrane, ktoré môžu devastovať ekonomiku a spoločnosť.
Rastúci rozsah a vplyv štátov čoraz viac živia a prehlbujú centrálne banky svojou extrémne uvoľnenou politikou „lacných peňazí“ a osobitne masívnym nakupovaním štátnych dlhopisov. Aktuálne to zvýrazňuje EÚ „stimulačným balíkom“ Fondu obnovy. Silnejúci kolektivizmus potvrdzujú aj snahy o väčšie zdanenie bohatších či napríklad zmrazenie nájomného v Berlíne. Rozsiahle sociálne štáty, intervencionizmus s korporativizmom a politická centralizácia pritom už doteraz významne deformujú kapitalizmus. Ten zatiaľ prevláda v dnešných spoločnostiach, pričom výnosy, ktoré prináša prevyšujú náklady vládnych zásahov. Zatiaľ tak platí slovami ekonomického historika Joela Mokyra, že „kým je vietor silnejší ako protivietor, tak je pokrok neodvratný“. Zvrátiť to však môže silnejší „protivietor“ pokračujúceho trendu posilňovania kolektivizmu.
Kapitalizmus, ktorý inštitucionálne umožňuje dobrovoľné trhové výmeny a iné slobodné konania spolupracujúcich ľudí v systéme legitímnych vlastníckych práv a celkovo ekonomickej slobody, je však nutným predpokladom existencie civilizovanej spoločnosti, ľudskej slobody a prosperity. Pripomeňme niektoré historické fakty, ktoré to potvrdzujú.
Vďaka inštitúciám a myšlienkam trhového kapitalizmu s podmienkami a pravidlami celkovej slobody a vďaka globalizácii ako jeho internacionálnej podobe došlo za 200 rokov k enormnému zbohatnutiu a zlepšeniu životných podmienok ľudí na Západe a postupne aj inde vo svete. Od roku 1820 sa spolu so 7,5-násobným nárastom počtu obyvateľov vo svete 10-násobne zvýšilo priemerné HDP na obyvateľa v porovnateľných cenách. V dôsledku toho klesol podiel ľudí v absolútnej chudobe z približne 90 percent v roku 1820 na dnešných 9 percent. A napríklad stredná dĺžka života sa vo svete zvýšila podľa Hansa Roslinga z knihy Moc faktov z približne 31 rokov zo začiatku 19. storočia na 72 rokov v roku 2017.
Potvrdením sú aj úspešné príbehy bohatých krajín, ktoré patria medzi top v ekonomickej a celkovej slobode: Švajčiarsko, Nový Zéland a zatiaľ Hongkong, o to viac, ak ich porovnáme s chudobnými socialistickými krajinami na posledných troch miestach podľa Indexu ekonomickej slobody: Kubou, Venezuelou a najmä KĽDR. Jasné sú aj výsledky v minulosti rozdelenom Nemecku a dodnes rozdelenej Kórei či hromadné emigrácie zo socialistických krajín do prevažne kapitalistických štátov.
Aj s rešpektom k historickým faktom sa preto držme hodnotových a inštitucionálnych základov dnešných kapitalistických spoločností, ktoré sú zdrojom našej prosperity a slobody. „Nepokazme si to“, že žijeme zatiaľ v najlepších historických časoch, hoci dočasne prerušených koronakrízou.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 28. februára 2021.
