Keď sa v jednej z internetových diskusií objavila ironická poznámka, že v celoživotnom vzdelávaní bude pomaly chýbať už len povinné prenatálne a povinné postkremačné vzdelávanie, ani sa na prvý pohľad nezdalo, ako verne táto poznámka zachytáva existujúci trend: na jednom konci znovu ožívajú hlasy, ktoré by deti už od najútlejšieho veku chceli školiť (správne vraj zaškoľovať) v kolektívnych verejných zariadeniach, na druhom konci si teoretický odbor s odpudivým názvom geragogika zamenil rozumnú starostlivosť o seniorov za pokrútenú ideu o ich výchove a vzdelávaní.
Zdá sa, že odborníci na výchovu a vzdelávanie chcú v opojení zo svojej výnimočnej profesionality definitívne rozpustiť hranice, ktoré tradične vymedzovali potrebný, ale nevyhnutne obmedzený priestor externe plánovaného vplyvu na život detí a na slobodný priestor dospelých ľudí.
.nová povinnosť
Presne v tomto duchu znovu vyrazili do ofenzívy slovenské odborníčky na materské školy, keď dostali od rezortu školstva priestor na vytvorenie jednej z ďalších koncepcií štátnej starostlivosti o výchovu predškolákov. V nej opäť presviedčajú, že správna výchova malých detí je tá, ktorá je v inštitucionálnych rukách odborníkov, ktorá je pod dohľadom centrálnej autority a ktorá má vopred jasne stanovený obsah a cieľ. Presviedčajú, že takáto výchova je prospešná aspoň od dvoch rokov a pre päťročné deti je natoľko užitočná, že by si zaslúžila byť povinná. Zavedenie povinnej dochádzky detí do materskej školy sa tu predkladá ako konečné optimálne riešenie, ktorému ak niečo stojí v ceste, tak je to len a len nedostatok peňazí.
.výkladná skriňa socializmu
Ak tieto idey niekomu silne pripomenú koncept rozbujnenej socialistickej materskej školy, nemýli sa. „Nová“ koncepcia predškolskej výchovy, teraz zabalená do rúcha starostlivosti o blaho a práva detí, je otvorene postavená na nostalgii za „starou dobrou“ materskou školou. Veď tá mala mať špičkovú úroveň a bola vnímaná ako výkladná skriňa socialistickej starostlivosti o deti a o rodinu, ktorú nám mali závidieť aj západní experti. Materiálne zabezpečenie vtedajších materských škôl bolo určite výnimočné a závisť expertov, ktorí chcú mať výchovu detí vo svojich výnimočných expertných rukách, sa dá tiež pochopiť. Len ktovie, aký by experti zaujali postoj, keby im bol vtedy viac zrejmý vzťah medzi materskými školami a umelou zamestnanosťou žien, keby sa viac zahĺbili do programu činnosti materských škôl, ktorý ako jeden zo svojich ústredných cieľov otvorene deklaroval včasný ideologický vplyv a kontrolu nad budovaním komunistického vedomia detí. Keby závidiaci experti mali možnosť nahliadnuť do pocitov matiek vodiacich svoje deti do socialistických materských škôl, zrejme by viac porozumeli novinárke a bývalej poslankyni českého parlamentu Michaele Freiovej, keď napísala, že „obdobie sociálnych experimentov päťdesiatych rokov poznamenalo dve generácie: generáciu vyčerpaných matiek, trpiacich výčitkami svedomia, že neodvádzajú na pracovisku výkon ako ostatní a pre svoje deti nie sú takými matkami, akými boli ich matky – a generáciu detí, vláčených za ranného šera začmudenou socialistickou realitou do kolektívnych zariadení a neskôr si prisahajúcich, že ich rodinný život bude vyzerať inak“. Výnimočnosť pocitov týchto generácií je ekvivalentná výnimočnosti budovania svetovo exkluzívnej siete jednotnej materskej školy.
.skúsenosti spoza hraníc
Predškolské expertky si však okrem svetlej histórie materských škôl z rokov 1948 – 1989 berú na pomoc aj súčasné zahraničné skúsenosti. Ubezpečujú, že inštitucionálna predškolská výchova je trendová a vo viacerých prípadoch sa začína spájať so vzdelávacou povinnosťou. Zabúdajú však na to, že školské systémy cez znižovanie vekovej hranice povinného vzdelávania vlastne vôbec neriešia analógiu našich materských škôl. Riešia najmä účinnosť primárneho vzdelávania, ide teda o skoré vzdelávanie na úrovni našej základnej školy. Dôvody na to majú rôzne, ako napríklad problém vysokej kultúrnej heterogenity (Holandsko) detí, potreba znížiť vekovú hranicu povinného vzdelávania zo 7 na 6 rokov (Poľsko) alebo jednoducho potrebu kontinuálneho školského vzdelávania od nižšieho veku života detí (Anglicko). A rozdiel je najmä v tom, že problém zapojenia menších detí do vzdelávania riešia cez dômyselné spracúvanie vzdelávacích programov, ktoré majú zabezpečiť úspešnosť základného vzdelania.
Ak by aj bola u nás predškolská príprava päťročných detí povinná, cez zatuchnutý program výchovnej práce materských škôl, ktorý už desaťročia a dodnes kopíruje unikátny systém zložiek komunistickej výchovy, by aj tak nebola šanca podporiť deti tam, kde v základnom vzdelávaní očividne a masívne zlyhávajú. Keby sa čas a námaha venované impulzívnemu boju za povinnú materskú školu investovali radšej do tvorby rôznorodých kvalitných predškolských vzdelávacích programov, mohli sme už dávno pozorovať pozitívny efekt, a to nielen na tých 91 percentách detí, ktoré napriek nepovinnej predškolskej výchove do materskej školy chodia, ale napokon aj na tých zvyšných.
.rozpad predškolského impéria
Nostalgické blúznenie za socialistickými materskými školami súčasne celkom znemožnilo vnímať predškolským expertom, ako sa s nástupom demokracie začala spoločnosť meniť. Smerom k rodine s malými deťmi začala vysielať nové povzbudivé signály – predĺžila sa materská dovolenka, stúpali dávky detských prídavkov a celkom prirodzene zoslabol tlak na kolektívnu predškolskú výchovu. Kočíkom sa otvorili obchody, úrady, banky, v reštauráciách pribudli vysoké detské stoličky, prostredie mimo rodiny začalo byť voči deťom „priateľské“. A rodičia znovu dostali šancu rozhodovať o tom, ako bude ich dieťa vyrastať.
Slobodná voľba znamená pluralitu možných ciest, preto sa postupne rozširovala aj sieť podporných mechanizmov pre deti a ich matky – okrem stále prítomných a dominantných štátnych materských škôl začali vznikať aj škôlky súkromné a cirkevné a popri nich aj nezávislé materské centrá, ktorých už máme na Slovensku vyše osemdesiat a ich počet sa stále rozrastá. Pritom možnosti na ďalšie nové formy predškolskej výchovy ešte zďaleka nie sú vyčerpané. Podporu si zaslúžia všetky prúdy – nielen sieť materských škôl, ale aj lokálne komunity, ktoré vytvárajú pestrú ponuku ďalších možností všade tam, kde nie je možné škôlku zriadiť či ďalej financovať.
Na ceste k emancipácii rodiny sme prešli kus cesty. Preto je „nový“ koncept vzdelávania predškolákov, ktorého dominantnou témou je návrat k povinnej predškolskej dochádzke, do istej miery prekvapením. A prekvapivé je aj ticho, ktoré prezentáciu konceptu sprevádza. Absencia hlasných protestov má viacero dôvodov, za zmienku však stojí jeden, ktorý mnohé osvetľuje – nastupujúca generácia rodičov si na tú „zlatú éru“ socialistickej škôlky už jednoducho nepamätá, preto majú tí, ktorí na ňu spomínajú ako na vrcholné obdobie predškolskej výchovy, zelenú. Rodičmi sa dnes stávajú mladí ľudia, pre ktorých je možnosť voľby celkom prirodzená. Slobodne si vyberali strednú školu, slobodne sa uchádzali o štúdium na vysokej, nemálo z nich študovalo v zahraničí. Výzva na návrat jednotnej povinnej predškolskej výchovy im preto neznie podozrivo.
.sila hlavných argumentov
Naopak, zdá sa, že na hlavný argument, ktorý zástancovia povinnej škôlky s obľubou vyťahujú z klobúka – potrebu socializácie detí z menej podnetného sociálneho prostredia – reaguje verejnosť dokonca s pochopením. Pritom je práve tento dôvod na uzákonenie povinnosti predškolskej výchovy málo postačujúci. Na vyrovnávanie šancí rómskych detí máme už dnes vytvorené viaceré podporné mechanizmy. Pri základných školách sa zriaďujú nulté ročníky, v ktorých majú „problémové“ deti šancu dobehnúť svojich vrstovníkov a proces integrácie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami postúpil natoľko, že dáva školám možnosť prispôsobiť vzdelávacie tempo ich konkrétnym potrebám.
Tam, kde je rómskych detí viac, má učiteľ k dispozícii asistenta. Pravdou je, že nie všade tieto nástroje fungujú tak, ako by mali. Riešením však nie je povinná materská škola, ale dôsledná reforma obsahu základného vzdelávania, ktorá prinesie učiteľom dostatok priestoru a času venovať sa všetkým deťom bez rozdielu, zavedie na školách účinnú diagnostiku špeciálnych potrieb a poskytne na ich zabezpečenie dostatok potrebných financií.
Povinnosť chodiť do predškolského zariadenia ešte neznamená, že doň budú chodiť práve tie deti, ktoré to potrebujú ako soľ. Vysoká absencia rómskych detí na povinnej školskej dochádzke to dokazuje. Skôr ako nad vytváraním ďalšej vzdelávacej povinnosti by sme sa mali zamýšľať radšej nad tým, ako dostať tie rómske deti každý deň do riadnej školy a ako ich v nej udržať. Čísla, ktoré ukazujú, že mnohé z týchto detí nemajú ukončené ani základné vzdelanie, sú stále príliš vysoké.
.ohrozenie profesionálnej integrity
Podpora povinnej dochádzky detí do materskej školy je fatálnym zamieňaním si cieľov a prostriedkov, ako pomôcť socializácii detí v predškolskom veku a ich úspešnému štartu v povinnom školskom vzdelávaní. Namiesto snahy o rozumnú podporu rodičovskej zodpovednosti za výchovu predškolákov a účinnej pomoci všade tam, kde je to potrebné, vyznievajú všetky doterajšie iniciatívy predškolských expertov ako úporná snaha zachovať status jedinej inštitúcie, ktorá opätovne vezme zodpovednosť za deti do svojich mocných rúk. Vysvetlenie formátu tejto iniciatívy spočíva vo vnútornej potrebe expertov zachovať si svoju profesionálnu integritu, ktorú striasa pri predstave, že raná výchova detí nemusí byť za každú cenu pod ich „odbornou“ kontrolou.
Zuzana Humajová je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Branislav Pupala je vedúci Katedry predškolskej a elementárnej pedagogiky Trnavskej univerzity a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 7/2007 dňa 12. februára 2007.
