V novembri 1989 sa zmenila od základov architektúra spoločnosti a štátu. Architektúra, a to doslovne, mala vtedy fasádu panelákových sídlisk, Gabčíkova-Nagymarosu, pompéznych stavieb neskorého socialistického realizmu kríženého s ťarbavou postmodernou. Takou je napríklad nová budova Slovenskej národnej rady s interiérom vysokých stropov, krištáľových lustrov a bronzových zábradlí. Ale existoval aj horší interiér, zhnitý ako v budove Slovenskej televízie, či prevrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu.
Bola to architektúra komunistickej spoločnosti. Plenárna sála Slovenskej národnej rady nebola orientovaná podľa politickej príslušnosti sprava doľava ako v parlamentoch slobodných demokratických krajín, ale zhora nadol, veď celý Národný front tvorili komunisti a ich poputčici. V spoločnosti fungoval spoľahlivo architektonický princíp vedúcej úlohy komunistickej strany, založený na jej identite so štátom.
V budove Slovenskej národnej rady neexistovali miestnosti politických frakcií ani kancelárie poslancov, ale zasadacie miestnosti výborov podľa pracovného zaradenia a bufetový život s lacným treskovým šalátom. Len priestory predsedu a podpredsedov parlamentu boli prepychové, určené na reprezentáciu komunistického režimu.
Bola to smutná kontajnerová architektúra. Ľudia sa ju usilovali zabývať, bola predsa len ich svetom, poskytovala im hygienický štandard a v porovnaní s drevenicami znamenala to, čomu sa zvyklo hovoriť pokrok, vykúpený životom kratším v priemere o sedem rokov ako na západ od Bratislavy. V Bratislave bola rovnaká ako v Humennom, Užhorode, Minsku, Volgograde, Szegede, Drážďanoch či Poznani. Signalizovala: tu všade je komunistický režim.
Hovorila – toto je komunistické panstvo Sovietskeho zväzu, Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavského paktu, ktorému kraľovala Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity. Všade tam, kde sovietska moc cítila závan slobody, okamžite vojensky zasiahla tak, ako v Nemeckej demokratickej republike v roku 1953, v Maďarsku v roku 1956, v Československu v roku 1968 a v Poľsku v roku 1980 (tam len prenechala špinavú robotu na domácu moc). A kto by tomu predsa len nechcel uveriť, tomu to jasne povedal ostnatý drôt na hranici s Rakúskom a so štátom, ktorý sa vtedy u nás volal Nemecká spolková republika, aby sme ju mohli postaviť do negatívneho protikladu s Nemeckou demokratickou republikou.
To protipostavenie bolo naozaj falošné. Keď padol 9. novembra 1989 Berlínsky múr, padla aj ilúzia komunistického raja, oddeleného od slobodného sveta múrom či ostnatým drôtom a ostala len Spolková republika Nemecko.
Dvanásťbodové Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu, prečítané na bratislavskom Námestí Slovenského národného povstania 25. novembra 1989, prijaté nohami a rukami ľudí, podupávajúcich a vytlieskávajúcich na zmrznutých a zasnežených námestiach celého Slovenska, bolo programom novej architektúry spoločnosti a štátu. Slobodnej spoločnosti a demokratického štátu, ktorý zmenil smerovanie krajiny z východu na západ.
Budovanie novej architektúry spoločnosti a štátu sa začalo zrušením vedúcej úlohy komunistickej strany v spoločnosti. Stali sa ňou slobodné voľby do demokratického parlamentu, sloboda podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia, tlače, neideologické školstvo, cirkvi a kultúra oddelené od štátneho riadenia, nestrannosť súdov a prokuratúry, dôsledný právny štát, slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie, právo na zdravé životné prostredie, zrušenie komunistických výsad pri voľbe štúdia a povolania, demokratická federácia dvoch rovnoprávnych národov a zákonné upravenie práv a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti. A členstvo vo svete západných civilizačných hodnôt, v Európskej únii a NATO, ktorý je popri všetkých chybách a nedostatkoch na rozdiel od komunistického sveta zmeniteľný.
Dvadsaťročie po roku 1989 znamenalo zápas o architektúru slobodnej spoločnosti a štátu, poskytujúcemu občanom istotu a bezpečie v atmosfére slobodného dýchania, zmýšľania a pohybu. Predstava, že všetko pôjde ako po masle, však bola od začiatku nereálna. Tých dvadsať rokov naplnili aj porážky a prehry, stroskotania a zlyhania. Najhorším z nich bolo skorumpovanie ponovembrových politických elít, ktoré kvôli tomu prišli o moc. Ale každá nová architektúra spoločnosti a štátu je plná jaziev, nezahojených rán, kýpťov.
Náš kľúčový problém však dnes spočíva v niečom inom. Súčasná vládna moc sa vyzývavo a spupne hlási k tomu, že chce zmeniť architektúru slobodnej, prosperujúcej spoločnosti a bezpečného, civilizačne dobre zakotveného štátu. Rozhlodáva základy právneho štátu, nenávistne sa stavia proti slobodným médiám a občianskej spoločnosti, podrýva základy ochrany vlastníctva až k vyvlastňovaniu a priamemu či nepriamemu znárodňovaniu, ženie do svojho područia nezávislé súdnictvo, zo slobodného vzdelávania robí opäť režimistickú slúžku, obnovuje stranícke výsady a skorumpovaný štýl poklonkovania pánom vo verejnej správe.
Preto treba dnes, pri príležitosti dvadsiateho výročia Novembra 1989 povedať jasne a nedvojznačne, že zápas o tvár Slovenska nebude v najbližšom desaťročí ničím iným ako rozhodovaním o tom, či bude Slovenská republika spoločnosťou a štátom slobodných, zodpovedných a prospievajúcich občanov alebo nedobrovoľných sluhov autokratickej štátnej moci.
Autor je prezident KI.
V roku 1989 bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN).
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2009.
