Pre spoločnosť je oveľa výhodnejšie, ak sa v nej zvyšuje počet tých, ktorí úspešne dokončia aspoň stredoškolské vzdelanie a hneď po škole začnú pracovať. V takej spoločnosti je pravdepodobnejšie, že bude narastať počet ľudí s aktívnym ekonomickým potenciálom, klesať nezamestnanosť a ubúdať tých, ktorí sú odkázaní na pomoc štátu.
Krajiny, ktoré sa veľmi nezamýšľajú nad tým, ako pritiahnuť k vzdelávaniu deti, ktoré v školskom systéme permanentne zlyhávajú, až z neho napokon vypadnú bez kvalifikácie, musia vynakladať enormné úsilie na zmiernenie neblahých dôsledkov zlyhávania „problémových“ žiakov v ich dospelom živote. Investície smerované do rôznych sociálnych dávok, motivačných stimulov a programov ďalšieho vzdelávania dospelých často prevyšujú tie, ktoré mala krajina radšej investovať do skvalitňovania vzdelávania detí.
Prieskumy potvrdzujú, že dokončenie stredoškolského vzdelania ľuďom nielen zvyšuje šance získať lepšie zamestnanie, ale ich aj motivuje k zodpovednejšiemu a zdravšiemu životnému štýlu. Prirodzeným dôsledkom týchto skutočností sú potom vyššie príspevky do verejných rozpočtov prostredníctvom vyššieho objemu daní a nižšie výdavky verejných rozpočtov na zdravotnú starostlivosť a sociálne dávky, takže sa dá hovoriť o istej návratnosti investícií, vynaložených spoločnosťou do počiatočného vzdelávania. Porovnania týchto nákladov s tými, ktoré sa investujú do záchranných sietí sociálnej podpory, kam padajú „nedovzdelaní“ dospelí, ukazujú, že je oveľa zmysluplnejšie investovať pár rokov do kvalitného vzdelávania detí, ako celoživotne vydržiavať armádu neproduktívnych dospelých.
Správna cesta bez hĺbky
Podobne začína uvažovať už aj vláda na Slovensku. Pod názvom Správna cesta (Rómska reforma) predstavil minister vnútra so splnomocnencom vlády pre rómske komunity v októbri návrhy opatrení na posilnenie úlohy štátu vo vzdelávaní rómskych detí, s cieľom prelomiť začarovaný kruh, v ktorom sa z neúspešných školákov stávajú automaticky profesionálni poberatelia sociálnych dávok. Či je na mieste razantnosť opatrení a či sú vôbec realizovateľné, nechajme teraz bokom. Zaujímavé je, že napriek tomu, že sa kreovali na ministerstve vnútra, objavuje sa medzi nimi aj požiadavka na inkluzívne vzdelávanie rómskych detí.
Inklúzia rómskych žiakov zjednodušene znamená neoddeľovať rómske deti od ostatných vrstovníkov, ale vzdelávať ich spoločne s nimi. V školskej praxi to znamená zaraďovať ich nie do špeciálnych, ale do bežných škôl a učiť ich nie menej, ale to isté, čo sa učia všetci ostatní, avšak primeraným spôsobom a tempom, rešpektujúc ich špecifické vzdelávacie potreby. Fungovať to môže samozrejme len vtedy, ak vedia učitelia tieto špecifické potreby správne identifikovať a ak s nimi vedia v rámci heterogénnej skupiny pracovať tak, že žiadne dieťa v skupine nezaostáva, ale napreduje. A hoci je malý predpoklad, že sú naši učitelia na takýto typ vzdelávania pripravení tak, ako napríklad ich fínski kolegovia, ktorí majú s inklúziou dlhoročné skúsenosti, už len to, že sa o inkluzívnom vzdelávaní na Slovensku vôbec hovorí, možno považovať za dobrú správu. Zlou správou je nepochopenie hĺbky danej témy.
Inkluzívne vzdelávanie môže rómskym žiakom skutočne pomôcť. Chybou je, že vláda hádže toto záchranné lano iba im. Nevidí, že podobné zmeny v prístupe škôl ku žiakom by sa mali odohrať naprieč celým Slovenskom, nielen v jeho rizikových oblastiach a že profitovať by z nich by mali nielen zanedbané deti z rómskych osád, ale všetky deti. Hlavným problémom nášho vzdelávacieho systému totiž nie je to, že bežná škola nevie pracovať s problematickými žiakmi, ale že nevie „potiahnuť“ ani tie menej problémové, či dokonca celkom bezproblémové deti.
Inklúzia sa netýka len Rómov
Okrem malých Rómov sedia v triedach bežnej školy i dyslektici, dysgrafici, dysortografici a ďalšie deti, ktoré sa pasujú s problémami v učení. Spolu s nimi chodia do tej istej školy aj deti nadané a deti s vážnymi zdravotnými problémami. A ako maku je v nej detí, ktoré žiadne výrazné problémy nemajú, ale každé z nich je iné, s jedinečnou osobnosťou a s jedinečným vzdelávacím potenciálom. Všetky tieto deti potrebujú zvláštnu pozornosť učiteľov rovnako ako deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ak by ju dostali, učili by sa ľahšie, s lepšou motiváciou a s lepšími výsledkami. Žiaľ, zatiaľ ju nedostávajú automaticky všade, len tam, kde náhodne narazia na obetavých učiteľov. Tá pravá reformná výzva by preto mala znieť – nový vzdelávací systém pre všetkých.
Hoci existuje viacero, v detailoch možno diametrálne odlišných predstáv, ako má inkluzívne vzdelávanie v školskej praxi vyzerať, základná charakteristika inkluzívneho vzdelávacieho systému je pomerne jednoduchá. Moderný inkluzívny vzdelávací systém budeme mať na Slovensku vtedy, keď bude natoľko otvorený, flexibilný a vnútorne priepustný, že prestane mladým ľuďom brániť v rozvoji ich potenciálu, ale začne im v tom pomáhať. Sila inkluzívneho vzdelávania tkvie práve vtom, že dokáže školy meniť z miesta, kde sa všetkým deťom pomyselne navlieka rovnaké číslo jednotnej školskej uniformy na miesto, kde sa rešpektuje rôznorodosť ich potrieb a kde učitelia dokážu ušiť každému jednému dieťaťu vzdelávanie na mieru.
Nie bez reformy vzdelávacieho systému
Na to, aby školy túto premenu zvládli, je potrebné, aby toho pre ne vláda urobila oveľa viac, než doteraz prezentovala. Keď vytiahli minister vnútra so splnomocnencom vlády pre rómske komunity inkluzívne vzdelávanie ako tromf na riešenie vzdelávania Rómov, zrejme netušili, aké veľké sústo si odhryzli. Ak má inklúzia vo vzdelávaní naozaj priniesť ovocie, bude jej zavedenie do škôl znamenať oveľa hlbšie zmeny, než aké predpokladajú. Tentoraz nebude stačiť hodiť školám na krk ďalšie povinnosti bez adekvátnej pomoci. Pri inkluzívnom vzdelávaní sa učitelia nezaobídu bez strategicky pripravenej podpory. Školy budú potrebovať metodickú pomoc, expertných učiteľov pripravených na prácu s rôznorodým detským kolektívom, špeciálnych pedagógov a psychológov priamo v školskom teréne a nie vo vzdialených poradenských centrách, asistentov, praktikantov a dobrovoľníkov, ktorí budú vedieť učiteľom prácu uľahčiť. Budú tiež potrebovať špeciálne vybavenie na prácu s hendikepovanými deťmi, bezbariérové priestory, motivačné učebné pomôcky, moderné učebnice. To všetko niečo stojí, takže pôjde aj o financie. Tie však treba naliať nie do starých štruktúr školského systému, ale do jeho novej podoby.
V čase, keď minister vnútra Kaliňák prezentoval svoje návrhy na riešenie tzv. rómskeho problému, minister školstva Čaplovič habkal pred kamerami o tom, či má alebo nemá jeho rezort financie na zvýšenie učiteľských platov. Ani slovom nespomenul, že zvýšený balík financií bude potrebný na zásadnejšie zmeny v školstve. Znamená to, že vláda buď nemá svoje kroky skoordinované a minister školstva vonkoncom netuší, čo na neho ušil minister vnútra, alebo sa vláda púšťa do projektu, o ktorom veľa nevie a preto ho podceňuje. Je ešte tretia možnosť, na Slovensku obvyklá – že celá rómska reforma je len marketingový ťah politikov.
Reformná cesta k inkluzívnemu vzdelávaniu nie je jednoduchá. Vyžaduje si komplexný plán v podobe konkrétnych strategických krokov, ktoré spolu ladia a navzájom sa dopĺňajú. Ak nemá ostať inklúzia vo vzdelávaní iba na papieri, ale má nadobudnúť reálnu podobu, mala by vláda na stôl položiť detailnejšie prepracované opatrenia, ktoré budú do seba logicky zapadať. Nič také sa v dokumente rezortu vnútra o rómskej reforme zatiaľ nenachádza. Vláda sa vydala na cestu do neznáma bez mapy, bez prípravy a bez zhodnotenia vlastných síl. Pri systémových zmenách to môže ešte nebezpečnejšia cesta ako pri horskej túre.
Autorka je analytička pre oblasť vzdelávania a editorka portálu noveskolstvo.sk.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2012.
Zuzana Zimenová je autorkou reformnej koncepcie, ktorá bola v roku 2011 predstavená pod názvom Štart k novej kvalite vzdelávania. Rozmanitosť vzdelávacích ciest v regionálnom školstve.
