Hovorilo sa v nich o všeličom. O tom, pre koho pracujú politici, alebo nám to aspoň chcú vsugerovať. O tom, že bez nich to nepôjde. O tom, že ide o všetko.
O tom, koho chcú chrániť (hranice, rodinu, seba samých). O tom, pred kým chcú postaviť drôtené ploty. O tom, že tentoraz už budú kradnúť kultivovanejšie a transparentnejšie. O tom, že zajtra budú ich slová platiť viac ako dnes, včera a predvčerom. O tom, že sa na nich budeme môcť spoľahnúť, hoci doteraz sme sa mohli spoľahnúť len na to, že sa u nich nemôžeme spoľahnúť na nič. O svätosti a svätuškárstve. Ale aj o vulgárnej bezbožnosti zbožne sa tváriacich hrubokožích krkov.
Najviac sa hovorilo o zdravotníctve a o školstve. O nádeji mladej generácie. Protestovali učitelia, pedagógovia, rodičia, žiaci, študenti. Práve pre nich boli tie štrajky a sprievody iniciačným zážitkom vpisujúcim sa do pamäti. Politici hovorili skôr o znižovaní daní, ktoré už raz sľubovali a neznížili. Presviedčali nás, že sú tu pre nás, hoci si v skutočnosti myslia, že sme tu my pre nich. Šomrali čosi o tom, že budú vedieť spolupracovať, hoci sa navzájom podrážali, sledovali a bonzovali, a ešte na poslednú chvíľu o sebe vyhlasovali, že sú zlodejíčkovia a nepoctivci, ale budú pokojne sedieť v tej istej vláde – so zlodejíčkami a nepoctivcami. V podstate to boli voľby o tom, ktorí z tých nedôveryhodných politikov nás presvedčia, že sú menej nedôveryhodní.
Nehovorilo sa o zmene, lebo tou sa tí istí politici už raz zaklínali. Možno vôbec najfrekventovanejším slovom týchto volieb bolo po slovách plot, hranica a ochrana slovo opatrenie. Lebo tam, kde nie sú zmeny, musia stačiť aspoň opatrenia. Nie náhodou vyzerali tie voľby tak trochu ako kamerunské veštby. Nemobilizovalo sa v nich už ani len v mene toho, že máme voliť menšie zlo, ale že si máme zakrúžkovať svojich vtákov. Nemali sme voliť už ani len antipoliticky, ale apoliticky.
Kdesi v pozadí zaznievalo, že ide o najvýznamnejšie voľby po roku 1989 a 1998. Lenže vtedy šlo o to, čo sa dalo povedať jednou vetou, jedným sloganom. O porážku totality, o Európsku úniu, o NATO. A to sa v týchto voľbách tak jednoducho povedať nedalo. Predsa len však každý cítil, že v nich ide o čosi , čo je ťažko pomenovateľné, ale visí vo vzduchu. O to, či ešte vôbec vieme rozlíšiť slobodný svet od totalitného. O to, či ešte vieme, kde je sever, čiže Západ a Východ. O to, či ešte vôbec pre nás niečo znamená otvorený svet. O to, či sme ešte vôbec schopní súcitu, citu, citlivosti. O to, či vieme niekomu inému ponúknuť aspoň kúsok toho, čo máme, alebo nepustíme ani milimeter. O to, či máme pamäť a nenecháme sa znovu vmanipulovať ruskou novorečou do toho, že Dubček bol kontrarevolucionár a ako to bolo na Ukrajine. O to, či budeme znovu písať básničky o amerických imperialistoch. O to, či nám vôbec záleží na tom, kde žijeme a ako tu žijeme. Alebo budeme učiť deti a vnukov, že majú odísť.
Lebo to bola otázka týchto volieb – či budeme pokračovať v stabilnom zosuve, alebo… alebo čo?
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 10/2016 dňa 7. marca 2016.
