Spisovateľ Günter Grass sa po šiestich desaťročiach priznal, že ako 17-ročný slúžil v jednotkách Waffen SS. Vyvolalo to búrlivú a zložitú debatu o tom, či má ešte právo byť tou morálnou autoritou, ktorou bol doteraz, prečo mlčal tak dlho, či by mal byť ešte čestným občanom Gdanska, či by bol dostal Nobelovu cenu za literatúru, keby sa to o ňom vedelo, a podobne. Podružné otázky popri tej zásadnej – prečo je vlastne tou morálnou autoritou?
Za svoj život a najmä za uplynulých 10 či 15 rokov vyslovil Günter Grass toľko morálne pochybných politických súdov (napríklad nechcel, aby sa zjednotilo Nemecko), že by človek čakal, že ho už nik nebude brať vážne. Ale omyl. Jeho pozíciu morálnej autority všetky tie exaltované ľavicové a často nemravné táraniny neohrozili, to urobila až tá zamlčaná morálna machuľa s príslušnosťou k Waffen SS. Ale po krátkom šoku sa autorita vracia. Je to síce až po šesťdesiatich rokoch a po sprístupnení archívov, kde by to prv či neskôr aj tak našli, ale chlapsky sa priznal. Frankfurter Allgemeine Zeitung priniesli senzačný rozhovor s Günterom Grassom s nadpisom „Prečo som prerušil svoje mlčanie“. Čudné, poznamenala v Die Zeit novinárka Evelyn Finger, nadpis by mal znieť „Prečo som mlčal“, lebo iba to je zaujímavé. Dôvod, pre ktorý Grass nakoniec svoje šesťdesiatročné mlčanie prerušil, môže zaujímať iba jeho terapeuta. To mlčanie bolo totiž vyplnené moralizovaním na adresu iných Nemcov a vlastne celého sveta. Mladý Grass sa ako pätnásťročný v roku 1942 hlásil do armády (chcel ísť k ponorkám, potápať americké a britské lode) a o dva roky neskôr, v roku 1944, ho naozaj povolali – do SS. Bol veľmi mladý a podľa svojich slov celý čas netušil, o čom je tá vojna, čo je to SS a s rasizmom (voči černochom) sa stretol až v americkom zajateckom tábore. Šokovalo ho to. Je pravda, že v nacistickom Nemecku musel dovtedy počuť stovky hodín agresívnej oficiálnej rasistickej propagandy o Židoch a vôbec menejcenných rasách a z jeho okolia muselo predtým zmiznúť do koncentračných táborov dosť židovských spolužiakov. Ľudský intelekt je v tom veku už naplno vyvinutý, ale možno si naozaj nič nevšimol. Lebo na jednom mieste toho interview sa pýta sám seba, ako je možné, „že sme až do konca ešte verili v konečné víťazstvo a zázračné zbrane (Wunderwaffen)?“ A nevie si odpovedať. Je to pre neho prosto záhada. Mne sa núka odpoveď, že verili preto, lebo boli presvedčenými sedemnásť- či osemnásťročnými nacistami – nie deťmi a nie oveľa mladšími ako chlapci na opačnej strane frontu. Günter Grass to o sebe dobre vie. Musí to vedieť, lebo inak sa tvári, že o politike a spoločnosti vie všetko. Vzhľadom na tento jeho úprimný údiv existujú otázky, ktoré by si mali položiť všetci tí, ktorí ho za morálnu autoritu považovali a ktorí sa ho teraz snažia na piedestál morálnej autority reinštalovať: čím by sa stal Günter Grass, keby Nemci nakoniec zvíťazili? Kým by bol dnes? Nepriateľom fašizmu? Pacifistom? Morálnou autoritou ľavice? Napísal by Plechový bubienok? Možno, ale pochybujem. Je to Günter Grass, ktorý ešte v roku 1945 veril Hitlerovi a neskôr moralizoval z bezpečného kúta všetko tolerujúcej západnej demokracie. Nie je to Solženicyn ani Sacharov.
.o Nobelových cenách a angažovanosti
Pozoruhodné na Grassovom statuse je, že veľká časť jeho morálneho kreditu vznikla na základe toho, že káral svojich krajanov za nedostatočné vyrovnanie sa s nacistickou minulosťou. To je špecifické – je Nemec. Inak sa štandardne pridával k zvláštnym iniciatívam svojich ľavicových spisovateľských kolegov, kde sa len dalo. Napríklad v 80. rokoch podpísal s ďalšími oslavovanými spisovateľmi ako Graham Greene, Gabriel García Márquez, Julio Cortázar či Heinrich Böll otvorený list americkému ľudu, v ktorom ho (ten ľud) vyzývajú, aby nezničil „skromné, ale výrazné úspechy nikaragujskej revolúcie“. Išlo o obranu vznikajúcej sandinistickej diktatúry Daniela Ortegu na kubánsky spôsob. Günter Grass je človek, ktorý napísal Plechový bubienok – román, ktorý vášnivo odmieta nacizmus a podľa názoru mnohých je jednou z naozaj významných kníh 20. storočia. Napísal aj mnoho iných kníh, na ktoré sa názory rozchádzajú. V roku 1999 dostal Nobelovu cenu za literatúru, čo je nepochybne vrchol svetských ocenení pre píšucich intelektuálov. Či je tá cena naozaj konečným verdiktom histórie o literárnej kvalite, je otázka, ale to je v tejto chvíli vedľajšie. V každom prípade je zoznam laureátov Nobelovej ceny za literatúru trochu mätúci. Z roku 2002 je to napríklad Imre Kertész, z roku 1984 Jaroslav Seifert, z roku 1981 Elias Canetti, rok pred ním Czeslav Milosz, z roku 1978 Isaac Bashevis Singer, z roku 1970 Alexander Solženicyn. Úžasní autori aj ľudia. Ale príliš často sa zdá, že najdôležitejšou kvalifikáciou pre výbor, ktorý každoročne udeľuje Nobelovu cenu za literatúru, nie je kvalita literatúry, ale celoživotná ľúbostná aféra kandidáta s komunizmom alebo aspoň s ľavicou a hlučné politické „angažovanie“ sa proti Amerike či kapitalizmu – dve posledné Nobelove ceny, tá pre Elfriede Jelinek a pre Harolda Pintera, ani iné vysvetlenie nemajú. Nobelovský výbor má jednoducho svoju politickú agendu. Günter Grass je z rodu verejných intelektuálov, ktorí sú „angažovaní“. To znamená, že sa veľa a radi vyjadrujú k veciam verejným a najmä k medzinárodným témam. Oni a niektoré médiá tvoria zvláštne pracovné bratstvo, ktoré v harmonickej symbióze vždy nanovo ožíva, keď sa niečo vo svete strhne. Teda najmä alebo výlučne, ak je do toho zapletená Amerika. Spočiatku televízny divák prežíva chaos, ale televízne kamery si ich, svoje stále morálne autority, nájdu a zrazu sa z chaosu vynorí poriadok, systém, ktorý oni objavia a pomenujú – tamtí sú dobrí a títo zasa zlí. Znepokojeným divákom odľahne – je to tak, ako tušili. Zlí sú vždy tí istí: kapitalisti, globálne korporácie, všetkých dovedna. Tí druhí síce zabíjajú nevinných, ale v skutočnosti nie sú zlí, iba chudobní, utláčaní, frustrovaní, vykorisťovaní, ponižovaní… A keď nie priamo oni, tak potom ich bratia vo viere kdesi inde – tak čo im zostáva? Vytvoril sa celý systém pravidiel politicky korektnej angažovanosti a má svojich guruov a stálice. Günter Grass má medzi nimi čestné miesto.
.ako sa rodia verejné morálne autority
Pod morálnou autoritou mám na mysli verejne známeho človeka, ktorý vynáša verejné súdy o spoločnosti, verejnom živote, domácej a zahraničnej politike a iných ľuďoch, ktorého slová majú v médiách vždy publicitu a ktorého názory všetci (alebo aspoň nezanedbateľná časť spoločnosti) počúvajú s rešpektom. Jeho názory si robia nárok byť, takpovediac, etickým kompasom ľudskej komunity. Takmer všetci veríme, že naozaj existujú ľudia, ktorí môžu byť pre iných etickým kompasom. Nikto, možno s výnimkou sociálnych psychológov, to naozaj neanalyzoval, ale všetci zrejme predpokladáme, že na post takejto nespochybniteľnej morálnej autority sa človek kvalifikuje príbehom svojho života. Najlepšie, ak to nie je obyčajný, ale aspoň trochu hrdinský príbeh. Príbeh o statočnosti v mene pravdy a zoči-voči tyranii, nebezpečenstvu uväznenia či smrti. Životy ľudí ako Andrej Sacharov sú takými príbehmi. Ale statočnosť samotná nestačí, musí tu byť i čosi navyše – nejaký dôkaz o múdrosti. Najlepšie vedecké či literárne dielo. Ak je aj to splnené, potom sa stáva nárok na pozíciu morálnej autority autentickým, ak život človeka, vrátane toho súkromného, znesie aj hlbšie skúmanie bez vyvolania pochybností. Zdalo by sa, že všetko to dovedna preriedi rady možných kandidátov natoľko, že ich zostane pre každú generáciu iba niekoľko a v niektorých generáciách možno žiaden. Napriek tomu však nemáme o verejné morálne autority, zdá sa, nikdy núdzu. Podchvíľou nájdeme ich mená pod rôznymi petíciami a deklaráciami, ktoré sa hrajú na svedomie sveta a ktoré, ktovie prečo, berieme všetci vážne. Hádam preto, lebo autority potrebujeme – inak sa to nedá vysvetliť.
.kto si robí nárok?
Najčastejšie si ho robia intelektuáli. Historici by vedeli bližšie, ktorý z nich s tým začal, a určite to nebol Günter Grass. Ten už „stojí na pleciach obrov“. Historik Paul Johnson začína svoj zoznam napríklad Jeanom Jacquesom Rousseauom. Dodáva však, že básnik Percy Bysshe Shelley zašiel v presadzovaní nároku intelektuálov a spisovateľov na vedenie ľudstva omnoho ďalej ako Rousseau: „…Shelley veril, že spoločnosť je naskrze prehnitá a mala by byť zmenená a že osvietený človek má morálne právo i povinnosť ju, s pomocou svojho vlastného intelektu, obnoviť v prvotných zásadách. Zároveň tiež tvrdil, že intelektuáli, a zvlášť básnici – ktorých považoval za vodcov intelektuálnej spoločnosti – majú v tomto procese privilegované postavenie. Tvrdil, že ‚básnici sú neuznaní zákonodarcovia sveta‘.“ Vyslovil to ako predstaviteľ intelektuálov v roku 1821 vo svojej Obrane poézie. Johnson tiež poznamenáva, že Shelley, veľký básnik, bol zároveň najspolitizovanejším zo všetkých anglických básnikov a že všetky jeho veľké básne volajú po nejakom spoločenskom čine, obsahujú verejné posolstvo. Shelleyho Odpútaný Prometheus je víťazná mytologická bytosť symbolizujúca podľa Johnsona intelektuála, ktorý vedie ľudstvo do utópie na zemi. Nikto by si asi netrúfol prirovnávať chaotický slovník verejných postojov Güntera Grassa k skvelej Shelleyho poézii, ale nárok na morálne líderstvo si robí „Nationaldichter“ Grass rovnaký. Ak chceme byť spravodliví, je to vlastne logická skratka – ak niekto podá pozoruhodný intelektuálny výkon v umení či vo vede, je zrejme nositeľom pozoruhodných intelektuálnych schopností, a tie potom možno prekračujú hranice odboru jeho činnosti a siahajú až k pochopeniu spoločnosti a politiky vôbec. Nik to nedokázal, ale znie to logicky a zďaleka nie iba Günter Grass, ale mnohí slávni intelektuáli neodolali pokušeniu využiť svoju reputáciu múdrych ľudí, získanú v úzkej oblasti, na zmocnenie sa postavenia verejnej morálnej a politickej autority. Matematik a filozof Bertrand Russell tomu pokušeniu tiež neodolal, bol presvedčený, že vzhľadom na svoje nepochybné intelektuálne schopnosti má právo radiť celému ľudstvu, ale aspoň intuitívne vycítil obludnosť komunizmu a stalinizmu. Tým sa už nemôžu pochváliť Jean Paul Sartre, Susan Sontag či Noam Chomsky. Noam Chomsky sa v roku 1957 preslávil prácou o tom, ako prišlo ľudstvo k svojim rečovým schopnostiam (Syntaktické štruktúry) a nasledujúce polstoročie strávil ako vášnivý propagátor divokých konšpiračných protiamerických a protikapitalistických teórií. Nebol dokonca schopný ani rozoznať obludnosť Pol Potovho režimu v Kambodži a keď konečne uznal, že sa tam konalo vraždenie, nepripísal to marxistickému blúzneniu vrahov, ale americkej CIA. Nedávno zosnulý slávny ekonóm John Kenneth Galbraith, ktorého sláve neuškodilo ani to, že sa mýlil prakticky vo všetkom, napísal zasa v roku 1984, keď už o sovietskom komunizme naozaj nemohol mať ilúzie nikto, že „sovietsky systém urobil za posledné roky veľký ekonomický pokrok… Možno to vidieť v prejave solídneho blahobytu ľudí na uliciach“. Ako Galbraith vysvetlil, je to tak preto, lebo na rozdiel od západných štátov Sovietsky zväz „naplno využil svoju pracovnú silu“. Sovietskeho zväzu už niet, ale teplé miestečko v srdci ľavicových intelektuálov, ktorí si robia nárok na postavenie morálnych autorít, ešte zostalo aj pre Fidela Castra.
.grassov príbeh je poučný
Príbeh Güntera Grassa je zvláštnym spôsobom poučný. Nechcem plano ironizovať, ale domnievam sa, že jeho vrcholný „performance“ v podobe kontrapunktu celoživotného moralizovania a zatajenej príslušnosti k jednotkám Waffen SS má tiež umeleckú hodnotu. Grass je vavrínmi ocenený umelec, ktorý nasadil do finále, v ktorom niet miesta na pokánie. Ale nie je sám, reprezentuje triedu. Britský historik Paul Johnson, sám jeden z významných intelektuálov, napísal, podľa svojich vlastných slov, svoju knihu Intelektuáli, aby sa vyznal z nedôvery k schopnosti a právu vlastnej triedy – akademikov, spisovateľov a filozofov – hovoriť nám, ako sa máme správať a ako riadiť svoje záležitosti. Snažil sa preveriť odbornú spôsobilosť svetských intelektuálov byť vodcami a učiteľmi ľudstva a analyzoval životy mnohých – od Rousseaua, Shelleyho a Marxa cez Tolstého, Sartra a Hemingwaya až po Normana Mailera či Noama Chomského. A jeho názor je zdrvujúci – tucet ľudí náhodne vybraných na ulici poskytne rozumné názory na morálne a politické problémy s rovnakou pravdepodobnosťou ako prierez inteligencie. Ale ide aj ďalej a dvadsiate storočie považuje za tragický dôkaz toho, že sa pred touto triedou treba mať na pozore. A zvlášť ostražití by mali ľudia byť, keď sa im snažia intelektuáli radiť kolektívne: „…Ako skupina sú často krajne prispôsobiví. To ich en masse robí natoľko nebezpečnými, pretože im to umožňuje vytvárať atmosféru názorov a prevažujúcej pravovernosti, ktorá sama osebe často prebúdza iracionálne a ničivé spôsoby konania.“
Intelektuáli Grassovho razenia bývajú medzi sebou hrozne hašteriví, ale vytvárajú vnútorne veľmi kohézne stádo ovládané politickou doktrínou a vyžadujúce pravovernosť. Od iných stád sa líši pohŕdaním inými a chladnou zúrivosťou voči renegátom a odpadlíkom. Günter Grass nie je odpadlík, iba sa kedysi dávno pošmykol a chcem sa staviť, že vo vlastnom stáde mu bude odpustené. My ostatní na to nemáme dôvod.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2006 dňa 4. septembra 2006.
