Z vlastnej iniciatívy predložil minister životného prostredia návrh na pristúpenie Slovenska k Európskemu dohovoru o krajine, ktorý musí ratifikovať parlament. „Dohovor o krajine“ je dobrovoľnou zmluvou na úrovni Rady Európy. Text zmluvy nás síce nezaväzuje k nijakým ďalším obmedzeniam, okrem tých, ktoré už dlhodobo vykonávame prostredníctvom vlastnej legislatívy, ale ani jeho odmietnutie nemá pre nás nijaký negatívny dôsledok. Okrem toho je obsah dohovoru typickým príkladom zmluvy, ktorá nič nerieši a opakuje staré, nejasné a mnohovýznamové frázy.
S výnimkou environmentálnej politiky niet vari spoločenského odvetvia, ktoré by si trúfalo určovať pravidlá na základe takých nezmyselných základných východísk. Dohovor vychádza z definície krajiny ako „časti územia, tak ako ju vnímajú ľudia, ktorej charakter je výsledkom činností a vzájomného pôsobenia prírodných a/alebo ľudských faktorov“ a „cieľovej kvality krajiny“ ako „priania a požiadaviek verejnosti týkajúcich sa charakteristických čŕt krajiny, v ktorej žije“. Kto sú však „ľudia“, ktorí definujú krajinu, a ktorá „verejnosť“ určuje priania a požiadavky? Ľavica, alebo pravica? Liberáli, alebo konzervatívci? Ochranári, alebo priemyselníci? To sa nik nedozvie.
Ešte horšou a obsahovo dominantnou črtou dohovoru sú však všedné a nič nehovoriace frázy, ktorými sa zaväzujeme „právne uznať krajinu ako základnú zložku prostredia obyvateľstva“, „podporovať vzdelávanie odborníkov“, „výmenu informácií“, „zaviesť a realizovať krajinné koncepcie“ či „zaznamenávať zmeny“. Nezainteresovaný pozorovateľ nadobúda pocit, že ďalším dohovorom Rady Európy sa zaviažeme potvrdiť náš súhlas s tým, že cez deň svieti a v noci je tma… Nič významnejšie totiž dohovor neobsahuje.
Tragédia environmentálnej vedy spočíva v tom, že väčšina jej základných východísk je nejasná a chýba jej zmysel. Ak sa tento koncept stane legislatívnym nástrojom, potom budujeme „trvalo udržateľný rozvoj“ bez toho, že by niekto vedel, čo to vôbec je. Aký je výsledok? Podľa ministerstva je dôvodom uzavretia dohovoru „náš prínos k ochrane a tvorbe európskej krajiny“ a jeho významom „posilnenie významu krajiny“. Stačí to na uzavretie záväznej dohody? Ja si myslím, že nie. V USA nemali svojho času problém zamietnuť pre absurdnosť Kjótsky protokol. Slovensko sa dohovorom mieni pridať ku krajinám, ktoré podobne hlúpy dokument už ratifikovali. To treba odmietnuť.
Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu.
Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM č.17, 27.4.2004
