O prirodzenom práve

Literatúra pojednávajúca o prirodzenom práve je zložitá čo do svojho obsahu, bohatá čo do svojho množstva a jej objem narastá doslova každým mesiacom. Úloha, ktorú som si uložil pre svoju druhú prednášku o budúcnosti spravodlivosti, je skromná. Chcem sa pokúsiť o všeobecný úvod do problematiky prirodzeného práva, zvážiť prínosy i nebezpečenstvá plynúce z jeho doktrín a podeliť sa s vami o niektoré postrehy týkajúce sa prirodzeného zákona a ústavnej vlády.

V posledných rokoch sme o prirodzenom zákone počuli veľa plytkého. Proti nominácii sudca Borka na funkciu člena Najvyššieho súdu USA sa namietalo, že neverí v prirodzený zákon. Keď bol na rovnakú funkciu preverovaný sudca Thomas, bola vznesená námietka, že v prirodzený zákon naopak verí. V oboch prípadoch prichádzala väčšina protestov od jednej a tej istej skupiny senátorov. Je zrejmé, že nemálo verejných činiteľov má dnes len veľmi vágnu predstavu o tom, čo termín prirodzený zákon vlastne znamená.

Vyššia autorita

Objektívne povedané, prirodzený zákon ako termín spadajúci do oblasti politickej a právnej vedy možno definovať ako voľne usporiadaný súbor pravidiel konania, predpísaný akousi autoritou, ktorá je nadradená štátu. Podľa toho, o ktorú z niekoľkých rozdielnych filozofických škôl prirodzeného zákona a prirodzených práv ide, odvodzujú sa tieto pravidlá buď z božích prikázaní, alebo zo samej podstaty ľudských bytostí, alebo od abstraktného Rozumu, alebo z dlhej skúsenosti ľudstva žijúceho v spoločenstve.

Prirodzený zákon však nie je čímsi, čo by sa týkalo iba štátnych záležitostí a súdnych procesov. Predovšetkým je to sústava etických koncepcií či pravidiel, ktorými sa riadi ľudský život, a to celkom mimo sféru politickej a právnej vedy. Pokiaľ veľké množstvo ľudí ignoruje alebo bagatelizuje význam a platnosť prirodzeného zákona pre ľudské bytosti, dôsledky sú zvlášť v dnešnej dobe katastrofické, či už ide o neprirodzené zvrátenosti, ktoré vedú k šíreniu choroby AIDS, alebo o ideologické hnutia popierajúce všetky normy spravodlivosti, ktoré ovládajú väčšinu štátov sveta od prvej svetovej vojny.

Prirodzený zákon by nemal byť považovaný za akési do kameňa vytesané “zákony vládnutia”, ktorých literu je nevyhnutné do posledného písmena dodržovať. Keďže sa na ne odvolávame pri najrôznejších okolnostiach, musíme ich uplatňovať múdro, rozvážne a obozretne. Ako napísal Alessandro d’Entrevés, “z prirodzeného zákona plynie jediné poučenie, totiž že právo je súčasť etiky”. Záver, ku ktorému d’Entrevés nakoniec prichádza, je: “Jediným zmyslom prirodzeného zákona je pripomínať teoretikom práva a sudcom ich vlastnú limitovanosť. Som presvedčený, že tento ústredný bod, v ktorom sa nachádza súlad medzi hodnotami, ktoré vyznávame, a normami, ktorými sa riadime, a ktorý je prvopočiatočným zdrojom zákona a zároveň východiskom riadneho mravného života, je práve tým, čo ľudia už viac ako 2000 rokov majú na mysli, keď hovoria o prirodzenom zákone.”

Na jednej strane je potrebné odlíšiť prirodzený zákon od pozitívneho či písaného práva uzákoneného štátom a na druhej strane od “zákonov prírody” vo vedeckom zmysle slova, t. j. od poučiek, vyjadrujúcich zákonitosti istých prírodných javov. Niekedy je prirodzený zákon zamieňaný za presadzovanie “prirodzených práv”, ktoré môžu, ale tiež nemusia byť založené na klasických a stredovekých koncepciách prirodzeného zákona.

Večné zákony

Najdôležitejším z raných pojednaní o prirodzenom zákone je Cicerov spis De Res Publica. Cicerovské chápanie prirodzeného zákona, ktorého silný vplyv sa uplatňuje dodnes, veľmi dobre vystihol v 19. storočí Froude: “Naše ľudské zákony sú iba kópiami, viac či menej nedokonalými, zákonov večných, a to do tej miery, do akej v nich dokážeme čítať. Podľa toho, či zákonodarcovo chápanie rozoznalo skutočný princíp, alebo či bolo pokrivené nevedomosťou či sebeckosťou, buď úspešne rozvíjame svoj blahobyt, alebo pôsobíme zmätky a katastrofy.”

V tej podobe, ako ich interpretovali rímski znalci práva a neskôr stredovekí scholastici a kanonici, hlavne Tomáš Akvinský, pretrvalo dedičstvo klasického jus naturale až do 17. storočia, bez toho, aby sa stretlo s vážnejšou opozíciou. V Anglicku sa mu počas 16. storočia dostalo mocnej podpory v osobe Richarda Hookera, predovšetkým vďaka jeho pojednaniu Laws of Ecclesiastical Polity (Zákony cirkevnej obce). V kresťanskom svete bol prirodzený zákon prijímaný ako súbor nepísaných pravidiel opierajúcich sa o univerzálne vedomie a “zdravý rozum”, rozpoznateľných správnym úsudkom. Ale spolu s hnutím sekularizmu a racionalizmu v 17. storočí sa začala rozvíjať aj nová interpretácia “prirodzeného zákona”, najzreteľnejšie v dielach Huga Grotia a Barona Samuela von Pufendorfa (koncom storočia). Toto neskoršie sekularizované poňatie prirodzeného zákona prevzali mnohí francúzski philosophes v 18. storočí a do praxe ich uviedla Francúzska revolúcia, počas jej priebehu ho zvulgarizoval Thomas Paine.

Staršie chápanie prirodzeného zákona však nevymizlo. Úspešný návrat na scénu mu zabezpečil Edmund Burke, ktorý upozornil na nevyhnutnosť rozlišovať medzi “skutočnými” a “zdanlivými” právami človeka. Prostredníctvom Burkových žiakov a vďaka vplyvu katolíckej cirkvi zažilo klasické a kresťanské prirodzené právo svoju ďalšiu renesanciu v druhej polovici 20. storočia.

V priebehu 19. storočia boli koncepcie prirodzeného zákona zatlačené do pozadia impozantným systémom utilitarizmu Jeremyho Benthama, teóriami Johna Austina a “analytických juristov”, právnym pozitivizmom a neskôr – hlavne v Spojených štátoch – právnym pragmatizmom. Stará a nová škola prirodzeného zákona v USA spolu súperia už od druhej polovice 18. storočia a obe sa stali terčom intenzívnych útokov zo strany zástancov pozitivistického, utilitaristického a pragmatického poňatia zákona. Jednako, odvolanie na “prirodzený zákon” či “vyšší zákon” sa v americkej politickej a právnej vede objavuje často. Čas od času naň poukazujú ako konzervatívci, tak aj radikáli.

Katolícka cirkev sa i naďalej drží klasického a tomistického chápania prirodzeného zákona, t. j. presvedčenia, že spravodlivosť je zakorenená v múdrosti ľudstva. Sir Ernest Barker vysvetľuje prirodzený zákon takto: “Táto spravodlivosť sa chápe ako vyšší či konečný zákon vychádzajúci z podstaty vesmíru, z božskej bytosti a z rozumu človeka. Z toho vyplýva, že zákon – chápaný ako konečná inštancia – je istým spôsobom nadradený zákonodarstvu.”

Najzrozumiteľnejší a najpopulárnejší výklad prirodzeného zákona možno nájsť v dodatku k útlej knihe C. S. Lewisa The Abolition of Man (Zrušenie človeka), ktorý je nazvaný “Illustrations of Tao” (“Názorné objasnenie Taa”). V tomto texte Lewis rozlišuje osem hlavných zákonov prirodzeného práva, ktoré boli univerzálne uznané a ktoré sa univerzálne uplatňujú, a každý z nich dokumentuje niekoľkými názornými príkladmi z najrôznejších krajín, kultúr, náboženstiev a filozofických rozpráv. Postupne objasňuje “Zákon všeobecnej dobročinnosti”, “Zákon zvláštnej dobročinnosti”, “Povinnosti k rodičom, starším a predkom”, “Povinnosti k deťom a potomstvu”, “Zákon spravodlivosti”, “Zákon dobrej vôle a pravdovravnosti”, “Zákon milosti a súcitu” a “Zákon šľachetnosti”. Keďže nijaký formalizovaný kódex prirodzeného práva nikdy neexistoval, je úplne bezvýsledné pokúšať sa presadzovať túto sústavu etických princípov – prostredníctvom súdnych dvorov. Ani jeden sudca napríklad nerobí svoje rozhodnutia priamo na základe napomenutia “Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho živý bol na zemi”, či na základe ďalších prikázaní analogických biblickému desatoru, ako sú babylonská Kniha hriechov, egyptská Spoveď cnostnej duše, Príručka Epiktétova, Leviticus, tzv. Zbierka zlomkov alebo hinduistické Knihy múdrosti. Aj napriek tomu stoja takéto večné prikázania v pozadí zvykov a zákonov na ochranu otcov a matiek.

Potiaľto teda aspoň stručne k definícii prirodzeného zákona. Obráťme sa teraz k ťažkostiam, na ktoré narážame pri jeho objasňovaní “obyčajnému človeku”. Dovoľte mi, aby som sa v krátkosti dotkol vzťahu medzi prirodzeným zákonom a mravnou obrazotvornosťou. Zhodou okolností mi k tomuto účelu môže poslúžiť nepublikovaná esej zosnulého Raymonda Englisha. English prirodzený zákon veľmi dobre chápal a hlboko ho ctil. Rovnako dobre chápal nároky “prirodzeného práva”, ktorými naproti tomu opovrhoval. Budem citovať: “Prirodzenému zákonu nemožno porozumieť inak než prostredníctvom prvkov poézie a obrazotvornosti v ľudskej duši. Poetická a mravná obrazotvornosť tvoria súčasť ľudského rozumu. Pre človeka, ktorý sa necíti byť v tom či onom zmysle dieťaťom Božím, ktorý nie je hnaný ’túžbou po uchopení celku’ a nesnaží sa ju realizovať, ktorý nechápe zmysel takých slov, ako je česť, musí byť prirodzený zákon akýmsi africkým bôžikom, strašiakom, ktorý má prinútiť malé deti, aby sa správali aspoň trochu znesiteľne, či obyčajnou fantáziou prežívajúcou z adolescentného alebo detského veku ľudstva. Básnici, ako tvrdí James Elroy Flecker, sú tými, ktorí prisahajú, že krása žije, i keď ľalia umiera. Prirodzený zákon je poéziou politológie – zárukou, že spravodlivosť žije, i keď štáty sú nedokonalé a pominuteľné. Spravodlivosť znamená pre politiku to isté, čo krása pre umenie. A vskutku, v najväčších vypätiach ľudského snaženia splývajú krása a spravodlivosť takmer v jedno.”

Dovoľte mi, aby som tu znova zopakoval, že prirodzený zákon nie je zďaleka iba obyčajným vodidlom pre štátnikov a právnických expertov. Je určený predovšetkým pre sebavládu každého jednotlivca – pre mňa i pre vás, aby sme boli v každodennom živote schopní držať na uzde svoje želania a svoje chúťky. Prirodzený zákon nie je prísnym kódexom, ktorému podrobujeme ostatných ľudí okolo seba. Oveľa väčšmi je etickým vedomím, dosť možné, že iba inštinktívnym, ale ak uplatňujeme správne svoj rozum a úsudok, sme schopní poznávať ho a uvedomovať si ho omnoho zreteľnejšie. A čím väčšou predstavivosťou je človek obdarený, tým lepšie pochopí podstatu prirodzeného zákona a porozumie j eho nevyhnutnosti. Pokiaľ sa takýto človek – aj napriek silnejúcej moci svojej predstavivosti – proti prirodzenému zákonu prehreší, tým viac potom trpí. K tomuto poznaniu som dospel na svojich cestách po mnohých krajinách sveta. Už niekoľko desaťročí zisťujem, že tí, ktorí prirodzeným zákonom opovrhujú, sú vo svojej väčšine tupí barani, postihnutí nedostatkom predstavivosti.

Ako nás učí Adam Mickiewicz: “Duša tvoja zasluhuje si svoj údel, ak vstúpiac do pekla, nepocítila plameň.”

Takéto sú teda argumenty, ktorými je možné zdôvodniť dôležitosť prirodzeného zákona. Teraz mi dovoľte, aby som sa zaoberal argumentmi vznesenými právnymi pozitivistami proti prirodzenému zákonu. Právni pozitivisti považujú prirodzený zákon za súbor sentimentálnych myšlienok a tvrdia, že jediným zdrojom práva je štát. Názory Johna Austina a “analytických právnikov” sú podobné: všetky zákony vznikajú výnosom politického vládcu.

Nemecká skúsenosť

Nemecká právna veda prikazuje, aby občan bezpodmienečne poslúchal štát, pretože štát je zdrojom celého zákona a všadeprítomným strážcom poriadku. Po páde nemeckej monarchie sa v Nemecku neuznávalo nijaké iné právo než právo pozitívne. Prirodzený zákon tu nemal miesto.

Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom celkom legálnou cestou a v roku 1933 ho Reichstag v tejto funkcii potvrdil. Potom sa udržiaval pri moci vďaka celonárodným plebiscitom. Stál na čele nemeckého štátu – zdroja celého zákona – a ako už bolo povedané, o poslušnosti voči štátu sa v Nemecku nediskutovalo. A predsa sa našli i takí Nemci – prevažne dôstojníci, vedci, odborníci rôznych profesií – ktorí chápali, že tento človek pácha zlo. Pseudoústavnými prostriedkami zrušil ústavu. Dosiahol neuveriteľnú popularitu a práve tak rástla jeho vojenská sila. Iba smrť ho mohla zastaviť.

A preto sa spolčilo niekoľko odvážnych a čestných mužov rozhodnutých zlikvidovať Hitlera v záujme záchrany Nemecka a Európy. Vychovala ich doktrína, podľa ktorej sú všetci občania povinní poslúchať neomylný štát. V tejto kritickej situácii sa však obrátili k doktrínam prirodzeného práva, aby v nich našli ospravedlnenie. Či neexistovala nijaká pomoc alebo prostriedok proti zvrhlému führerovi? V učení prirodzeného zákona onú osudovú pomoc našli. Osudovú prinajmenšom pre nich samých, pretože takmer každý z týchto odvážlivcov, ktorí boli postupne zapojení do niekoľkých sprisahaní proti Hitlerovi, zomrel drastickou smrťou. Poznal som osobne Dr. Ludwiga Freunda, láskavého profesora politológie a jedného z dvoch ľudí, ktorí unikli represiám po prvom sprisahaní proti vodcovi. Svojou povahou bol profesor Freund zákona dbalý gentleman. A práve ako zákona dbalý človek bol ochotný v záujme ochrany skutočného zákona zavraždiť hlavu štátu, ktorá pokrivila nemecké zákony i zákony ľudského charakteru.

Zákon poslednej inštancie

Opakujem, že k prirodzenému právu (na rozdiel od práva pozitívneho) sa zvyčajne uchyľujeme iba ako k najposlednejšiemu východisku. Ja osobne som v oblasti súdnictva pracoval iba raz, a to v Morton Township v správnom obvode Mecosta, keď som bol dvakrát za sebou jednomyseľne zvolený za zmierovacieho sudcu. Ak rieši zmierovací sudca spor o hranicu medzi dvoma farmami, neuchyľuje sa zaiste k teóriám prirodzeného práva a nemedituje o tom, ktorá z oboch nárokujúcich strán si zaslúži viac sudcovho súcitu. Skôr sa obráti k litere príslušného zákona, k zvykovému právu, možno aj k miestnym zvyklostiam – a pochopiteľne tiež k záznamom na katastrálnom úrade. A rovnako je to v prípade bežného výkonu spravodlivosti na všetkých úrovniach súdnictva. K zachovaniu vlády zákona (ktorého konečným cieľom je, nezabudnime, udržanie mieru) zvyčajne stačí zbierka zákonov, smernice a vykonávacie predpisy.

Ale ako vodidlo pre počínanie panovníka, hlavy štátu, zákonodarcu, prokurátora, sudcu, ktorý nezaujato interpretuje zákon – v podstate pre každého človeka, pre mňa i pre kohokoľvek z vás – tu i naďalej pretrváva prirodzený zákon, ktorý možno v zásade chápať ako ľudské úsilie o udržanie mravného poriadku prostredníctvom svetského systému spravodlivosti.

Zástancovia prirodzeného zákona vedia, že existuje “zákon pre človeka” a “zákon veci”; vedia i to, že náš mravný poriadok nevymysleli filozofovia v nejakej literárnej kaviarni. Ľudská povaha nie je povahou líščou, leviou alebo haďou. Prirodzený zákon je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka, ako i so všetkými skúsenosťami ľudstva nazhromaždenými od samých začiatkov spoločenského spolužitia.

Nahradzovať zvykové právo alebo občianske právo súkromnými interpretáciami práva prirodzeného by bolo rovnako malicherné, ako keby Angličania v dobe reformácie poslúchli doporučenia muža zo Ženevy, zavrhli všeobecné právo i celý zdedený aparát parlamentných zákonov a nahradili ich zákonom starozákonných Židov. Pozitívne právo i zvykové právo v ľubovoľnej krajine vyrastá zo skúseností ľudí žijúcich v spoločenstve. Prirodzený zákon by mal hrať veľmi významnú úlohu v procese formovania a korigovania pozitívnych a zvykových zákonov, ale nemožno si predstaviť, že by mohol nahradiť súdne inštitúcie. A predsa, keby sme koncepcie prirodzeného zákona celkom zavrhli, potom by nepochybne svetom vládol starý dobrý zákon džungle: Kto je silný, získa trón, najviac dobyje ten, kto má kôl.

Vyššia autorita

V súvislosti s touto témou teraz preskúmajme, ako ďaleko môžeme zájsť, ak sa dovolávame prirodzeného zákona proti zbierke zákonov či ústave. Obráťme sa k ďalšiemu príkladu z histórie a povšimnime si názory popredného amerického politického a náboženského autora, ktorý sa pokúšal zmieriť nároky autority s nárokmi slobody.

Budem hovoriť o polemike z roku 1850, týkajúcej sa “vyššieho zákona” a o Orestovi Brownsonovi – katolíckom učencovi a polemikovi. V marci 1850 vyslovil William Henry Seward na pôde Senátu Spojených štátov amerických známe tvrdenie, že “existuje vyšší zákon než ústava”, a to v súvislosti so zákonom o utečených otrokoch. Okamžite sa rozpútal ostrý spor. V januári 1851 publikoval Brownson svoju zhrňujúcu esej nazvanú “Vyšší zákon”, v ktorej vyvracia tvrdenie vznesené pri pojednávaní Zákona o utečených otrokoch senátorom Sewardom, abolicionistami a “free-soilistami” (odporcami rozšírenia otroctva na novo získané územia Únie), t. j. tvrdenie, že môžu s odvolaním na “vyšší zákon” prekročiť ústavu.

Brownson súhlasí so Sewardom v tom, že: .existuje vyšší zákon než ústava. Zákon Boží je zákonom najvyšším a je nadradený nad všetky pozemské zákonné ustanovenia, pričom každé pozemské zákonné ustanovenie, ktoré je s ním nezlučiteľné, je neplatné a neúčinné od samého začiatku a nemožno sa ním s čistým svedomím riadiť, pretože “musíme poslúchať Boha, a nie ľudí.” To je veľká pravda, ktorú štátnici i právnici s obľubou prehliadajú, ktorú pominuteľné autority nezriedka prakticky popierajú a na ktorej cirkev nikdy neprestane trvať. Avšak to, že pripúšťame existenciu vyššieho zákona, než je ústava, ešte samo osebe nedáva pánovi Sewardovi ani odporcom Zákona o utečených otrokoch právo dovolávať sa ho pri ich vystúpeniach proti ústave. Pán Seward, ktorý získal svoj senátorský mandát podľa ústavy, nemal nijaké právo vystupovať proti ústave s odvolaním na vyšší zákon, pretože tým poprel samotnú autoritu, podľa ktorej mu prislúcha jeho kreslo senátora. Len čo zložil prísahu, že bude ústavu dodržiavať, túto otázku si pre seba raz navždy zodpovedal a prestala pre neho byť otázkou otvorenou. V okamihu, keď požiadal Boha, aby bol svedkom jeho odhodlania dodržovať ústavu, ho zároveň požiadal, aby bol svedkom jeho presvedčenia o zlučiteľnosti ústavy s Božím zákonom, a teda si neponechal nijakú možnosť dovolávať sa proti ústave vyššieho zákona.

Ďalej Brownson píše o tom, že nie sme povinní poslúchnuť zákon, ktorý je v rozpore so zákonom Božím.

To je veľkolepá zásada, ktorú vyznávali všetci mučeníci v histórii a v súlade s ňou si radšej zvolili mučenícku smrť, než by poslúchali štát, ktorý im prikazuje konať v rozpore s Božím zákonom. Ale kto rozhodne, či konkrétne ustanovenie pozemského zákona je, či nie je popretím zákona Božieho? To je závažnejšia a komplikovaná otázka pre každého, kto nemá nijaké božské oprávnenie vykladať Božie zákony.

Brownson poznamenáva, že abolicionisti a “free-soilisti” uplatnili protestantský princíp súkromného úsudku.

Tým je však jednotlivec nadraďovaný nad štát, čo je celkom v rozpore s najzákladnejším poňatím občianskej vlády. Nijaká občianska vláda nemôže existovať, ba nie je ani mysliteľná, pokiaľ má mať každý jednotlivec slobodnú možnosť neposlúchať príkazy, ktoré zhodou okolností nesúhlasia s jeho osobným presvedčením o tom, čo je Boží zákon.

Brownson píše, že autoritatívnym vykladačom božských zákonov je cirkev. Pripomína svojim čitateľom, že štát je Božím ustanovením, ale nie je najvyšším ani neomylným vykonávateľom Božej vôle na zemi.

Podstata Brownsonovej argumentácie, na ktorej celkovú analýzu dnes nemáme čas, spočíva – povedané jeho vlastnými slovami – v nasledovnom: “Pán Seward a jeho priatelia postulovali veľký a vznešený princíp, uplatnili ho však chybne.” Neprislúchalo im vynášať súdy v mene Božom. Ich nároky, dovedené do extrému, by viedli k anarchii. Argumentácia niektorých z ich odporcov by naopak viedla k “štátolatrii”, k zbožšteniu štátu.

Volanie po slobode ruší všetku lojalitu a likviduje princíp i ducha poslušnosti, zatiaľ čo svojvôľa štátu neponecháva nijakú slobodu svedomia a nijakú nezávislosť náboženského vyznania. Štát pošliapáva duchovné privilégiá cirkvi, preberá funkciu učiteľa i riaditeľa svedomia, pričom masy tlieskajú a nazývajú to slobodou a pokrokom.

Brownson teda obhajoval plnenie Zákona o utečených otrokoch, ktorý bol očividne v súlade s ústavou, ba dokonca bol záväzný podľa jej článku IV, odstavec 2. Dúfal, že bude odvrátená občianska vojna, ktorá prepukla o desať rokov neskôr. “Existuje správny a chybný spôsob, ako obhajovať pravdu. Vždy je jednoduchšie obhajovať ju na základe správnych princípov než na základe princípov nesprávnych,” napísal. “Keby boli ľudia menej zaslepení a tvrdohlaví, poznali by, že vyšší zákon možno uplatňovať bez akýchkoľvek útokov proti legitímnej občianskej autorite, a naopak, legitímna občianska autorita a majestát zákona môžu byť obhájené a potvrdené bez toho, aby si nárokovali na absolútnu zvrchovanosť pozemskej moci a bez toho, aby skĺzli k štátolatrii – absurdnému druhu modloslužby, podobnému uctievaniu palíc či kameňov.”

Je veľmi pravdepodobné, že ste v uvedených pasážach z eseje “Vyšší zákon” a v Brownsonovej všeobecnej argumentácii našli námety, ktoré sú vysoko relevantné pre našu súčasnú éru. Ako Brownson poznamenáva, prirodzený zákon (alebo Boží zákon) a americké občianske právo sa bežne nedostávajú do nijakých ostrých rozporov. V priebehu storočí bolo mnoho prvkov prirodzeného zákona vtelených do anglického zvykového práva – a takisto i do zvykového práva Spojených štátov. V rímskom práve, ktoré má také významné postavenie v právnej vede, je prirodzený zákon vyjadrený vo formuláciách rímskych právnych znalcov. Nijaká civilizácia v histórii sa nepokúšala zaisťovať podstatu spravodlivosti priamou aplikáciou prirodzeného zákona napríklad v praxi zmierovacích súdov. To, že v každom štáte udržujú pokoj a poriadok príslušné súdy uplatňovaním vyhlášok, predpisov a zbierok zákonov, je nevyhnutnosť. Nie je jednoducho únosné tvrdiť, že prostriedkom zmierovania protichodných nárokov by mal byť súkromný výklad prirodzeného zákona.

Skôr platí, že by prirodzený zákon mal pomáhať formovať úsudok zákonodarcov, či už sú nimi cisári, králi, kňazi, aristokratickí republikáni, alebo demokraticky zvolení poslanci. Občianske právo by malo byť usmerňované v súlade s prirodzeným zákonom, ktorý podľa Cicerových slov vznikol “skôr, než existoval akýkoľvek písaný zákon a skôr, než vznikol akýkoľvek štát”.

Z toho nevyplýva, že by sudcovia mohli zavrhovať ústavu a zbierku zákonov a namiesto toho sa riadiť svojim súkromným výkladom prirodzeného zákona. Dať sudcom takúto právomoc by znamenalo ustanoviť niečo, čomu by sme mohli hovoriť archonokracia, t. j. vláda sudcov nahradzujúca ústavnú republiku. Zároveň by sme sa nepochybne dočkali mnohých kurióznych a znepokojujúcich verdiktov nedbajúcich na akékoľvek precedensy, čo by zástancovia klasického i kresťanského prirodzeného práva považovali prinajmenšom za značne skľučujúce. Brownson tvrdil, že k interpretácii prirodzeného zákona je povolaná iba katolícka cirkev, ale sudcovia Najvyššieho súdu Spojených štátov, nižších federálnych súdov a súdov jednotlivých štátov USA rozhodne neštudujú pápežské encykliky. Odkázaní na svoju súkromnú mienku o tom, čo je “prirodzené”, niektorí z nich sa bezpochyby čas od času dopúšťajú ujmy voči občanom i voči republike. Väčšinové rozhodnutie Najvyššieho súdu v spore Roe verzus Wade založené na objavení údajného “práva na súkromie”, ktoré bolo do tých čias neznáme, v skutočnosti znamená vyhlásenie “prirodzeného práva” matky zahubiť svoje potomstvo.

Domnievať sa, že americké súdy budú vo všetkých prípadoch ctiť tomistické poňatie prirodzeného zákona a zavrhovať jakobínske doktríny prirodzeného práva sa mi zdá neuveriteľne naivné. Súdne dvory musia vo svojej bežnej praxi konať v súlade so všeobecnou legislatívnou autoritou, veď i po Knihe sudcov nasleduje Kniha kráľovská.

Transcendentný poriadok

V siedmom vydaní svojej knihy The Conservative Mind som napísal, že prvoradým princípom konzervatívneho myslenia je “viera v transcendentný poriadok alebo v prirodzený zákon. Politické problémy sú vo svojej prapodstate problémami náboženskými a mravnými. Úzko ponímaná racionalita, ktorú Coleridge nazýval ’Porozumením’, nemôže sama osebe uspokojiť ľudské túžby a potreby. Skutočná politika je umením pochopiť a uplatňovať takú Spravodlivosť, ktorá by mala vládnuť v spoločenstve duší.”

To, že naši federálni sudcovia neboli v klasickom poňatí prirodzeného práva vzdelaní, je jedným z neblahých zlyhaní nášho školského systému. Vo vykoľajených dobách máme možnosť uchýliť sa k učeniu Cicera, Tomáša Akvinského a Hookera o prirodzenom zákone – v nádeji, že dokážeme obmedziť ľudskú neľudskosť voči ostatným. Bez prirodzeného zákona sa z nás všetkých môžu stať Kainovia a každý človek bude môcť vztiahnuť ruku na svojho blížneho.

Russel Kirk (1918–1994) – politický filozof, tradicionalista a výrazná postava amerického konzervativizmu. Prednášal na mnohých univerzitách, pravidelne publikoval v National Review a založil štvrťročník Morgen Age, bol redaktorom The University Bookmen.
Medzi najvýznamnejšie spisy Russela Kirka patria: Conservative Mind (Konzervativní smýšlení vyšlo v roku 2000 v Občanském Institute), A Program for conservatives, Academic Freedom, Beyond the Dreams of Avarice a mnohé iné práce.

Russel Kirk sa stal inšpirátorom mnohých konzervatívcov. Sformuloval šesť zásad konzervatívneho myslenia:
1. Víra v transcendentní řád neboli v přirozený zákon, který vládne společnosti i svědomí.
2. Zalíbení ve vzkvétající rozmanitosti a tajuplnosti lidské existence.
3. Přesvědčení, že civilizovaná společnost potřebuje vrsty a třídy.
4. Přesvědčení, že svoboda a majetek jsou úzce svázány: stačí oddělit majetek od soukromého vlastnictví a vše propadne vládě knížete temnot. Ekonomické rovnostářství, tvrdí konzervativci, neznamená ekonomický pokrok.
5. Víra ve zvyklosti a nedůvěra k “sofistům, počtářům a ekonomům”, kteří chtějí provést přestavbu společnosti podle abstraktních schémat. Obyčej, konvence a staré zvyklosti drží na uzdě lidské tíhnutí k anarchii i novátorovu touhu po moci.
6. Poznání, že změna nemusí automaticky znamenat prospěšnou reformu. Společnost se zaisté měnit musí, neboť prozíravé změny slouží k jejímu zachování, ale státník musí do svých kalkulací započítat též Prozřetelnost. Podle Platóna a Burka patří k největším státníkovým cnostem rozvážnost.
(Zdroj: Russel Kirk: Konzervativní myšlení, s. 26, 27)

Prednáška bola publikovaná v Občanském institute v Prahe. (A Lecture on Natural Law predniesol Russel Kirk v Heritage Foundation roku 1993, vyšla v časopise Policy Review a v OI ako bulletin č. 45.)

Spracovala Jaroslava Kunschová. Krátené. Prevzaté z týždenníka Domino fórum.