Parlamentné zhromaždenie Rady Európy prijalo koncom januára rezolúciu odsudzujúcu zločiny, ktorých sa dopúšťali komunistické režimy počas 40 rokov studenej vojny. Bol som medzi tými, ktorí podpísali medzinárodnú petíciu za jej prijatie.
Uznávam, odpoveďou na zločiny sú rozsudky a nie rezolúcie. Ale Gottwalda ani Slánského už neodsúdime po druhý raz, syfilis a rodná strana už konali. Deravý Ceausescu bol radostnou, hoc aj vzácnou správou. Ani zdravotná výchova nemá za následok úplnú eradikáciu HIV-infekcie a AIDS a na cestách zomierajú i tí, ktorí používajú bezpečnostné pásy. Rezignácia však nie je riešením. Boj s ľudskou blbosťou i boj s totalitou je nekonečný. Je to boj s totalitou komunizmu, fašizmu i s morálnym relativizmom, ktorý totalitárne podozrieva z totalitarizmu všetko nerelatívne a morálne.
Čaro našej reality (aké pekné poaugustové slovo!) je v tom, že štekať na karavánu nevyžaduje nič viac než trošku odhodlania nevyť s vlkmi a s tými, z ktorých ani rúcho baránčie nespravilo baránkov. Vzhľadom na naše historické skúsenosti je to psia povinnosť. Dnešné štence by sa nás, starých psov, raz mohli spýtať, prečo sme ani neštekli. V “civilizovanom svete” stačí nevyť okrem červených ani s užitočne idiotickými a politicky korektnými vlkmi. Neriskuješ veľa, maximálne Ťa vyobcujú zo svojich všeobjímajúcich a navýsosť elitných kruhov. V Iráne stačí nevyť s čiernymi a na Kube s červenými, napospol bradatými vlkmi. Tam však štekajúcich nevyobcujú len tak “naľahko” a minimálnou psou povinnosťou slušných “zarubežnych” psov je štekať. Štekať neustále a neprestať štekať, hoci rýchla katarzia zväčša absentuje.
Na svete sú i lepšie veci ako ostrúhané a následne vyhladené rezolúcie. Mne, štekajúcemu účastníkovi podujatí Parlamentného zhromaždenia OBSE či Medziparlamentnej únie to netreba hovoriť. Ešte horšie je však mŕtve ticho. A keďže na počiatku (dobrého i zlého) bolo zväčša slovo a v prípade svoje psie povinnosti si riadne plniacich psov zväčša poriadny štek, je naša povinnosť jasná. Ak je našim pánom nerelatívna a občas možno aj politicky nekorektná pravda (veď čo už pre nás znamenajú tí, ktorí zväčša určujú medze korektnosti?), je priam našou prirodzenosťou byť tými, ktorých sa dá prezývať “domini canes”. A tak štekáme, podpisujeme rezolúcie … a sme pripravení uhryznúť.
Apropo, odporúčam autobiografiu šampióna nášho chovu. Zažil porážky i víťazstvá. Štekal a hrýzol – celý život. Volá sa Jesse Helms.
Autor je prorektor Univerzity Komenského a podpredseda OKS.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2006.
