Pápež František pred niekoľkými dňami vyhlásil, že odmietnutie migrantov, ktorí sú nútení utekať z jednej krajiny do druhej a nikto im neposkytne prístrešie, je aktom vojny. Oplatí sa presne citovať: „Je to nevyriešený konflikt, to je vojna, tomu sa hovorí vražda.“ A: „V dnešnom svete je veľké množstvo vojen. Opakovane hovorím, že toto je tretia svetová vojna, rozložená na niekoľko častí.“
Prvá veta je jasná. Dnešní migranti zo Sýrie, Líbye, Iraku či Afganistanu utekajú pred vojnou. Jej druhá časť je pravdivo tvrdá, lebo pápež hovorí bez obalu, že pokladá odmietnutie prístrešia v tejto situácii za vraždu, a to je veľké ukázanie prstom na „odmietačov“.
Druhá veta, ktorá sa citovala oveľa menej, je však ešte tvrdšia. Hovorí o tom, že sme vo vojne „rozloženej na niekoľko častí“ a že je to „vojna svetová“. Teda nie každodenná virtuálna vojna, ktorú môžeme sledovať v pohodlí na televíznych obrazovkách, v počítačoch, mobiloch, na videách a fotografiách, na akú sme si zvykli v naivnej nádeji, že vojna je odťažitá, odohráva sa „kdesi inde“, obíde nás, vlastne sa nás ani veľmi netýka, a preto sa jej radšej nedotýkať, aby sa nedotkla ona nás.
Za posledné roky sa situácia radikálne zmenila. „Vojna, rozdelená do niekoľkých častí“, vojna na Ukrajine, v Sýrii, Líbyi, Iraku nás naplno zasahuje. Patríme k tým šťastným štátom, ktorých sa vojna zatiaľ nedotkla priamo, ničivo, zabíjaním, pustošením, beznádejou. Zatiaľ nikto z nás nemusí opustiť domovy, skromný majetok a dať sa na útek. Sme v bezpečí, vďaka tomu, že sme súčasťou NATO. Aj to by nám mala hovoriť ukrajinská skúsenosť. Keby sme šli Mečiarovou cestou, mohla sa dnes vojna odohrávať na východnom Slovensku, a to nie je zveličovanie. Ale aj tak sme vo vojne, a náš mier si budeme môcť uchovať len vtedy, keď ho budeme brániť, a nie strkať hlavu do piesku. Z povahy veci, ale dnes aj z reality a praktickej potreby je samozrejmé, že naším územím budú prechádzať konvoje vojsk NATO, lebo bez ohľadu na to, či sú to americkí, nemeckí, francúzski, poľskí, českí, litovskí vojaci, vždy sú to naši vojaci. Znamená to aj to, že podobné cvičenia sa budú odohrávať aj na našom území a na našich cvičiskách, a v prípade nevyhnutnosti a potreby budú na našom území aj spojenecké základne, lebo to budú aj naše základne. Zrejme sa budú zvyšovať výdaje na armádu. Je to nevyhnutné, ak chceme žiť v bezpečí a mieri, lebo kto sa nebráni, stáva sa obeťou. Tí, čo to porovnávajú so sovietskou okupáciou v roku 1968, sú len jej dnešnou piatou kolónou, alebo nechcú rozumieť základnému rozdielu medzi násilím a slobodným rozhodnutím. Rovnako nejde o to, koľko imigrantov máme prijať a ako celý ten proces racionalizovať, ale že ich nesmieme apriórne odmietnuť a stať sa tak spoluvrahmi. V tom spočíva sila metafory pápeža Františka, ktorý hovorí o vrahoch a ich komplicoch Aby sme si uvedomili mieru našej hystérie, stačí si uvedomiť, koľko imigrantov prijmú tento rok v iných krajinách. V Nemecku to bude napríklad 800 000 utečencov.
Nevieme v tejto chvíli povedať, čo všetko môže dnešná a zajtrajšia vojna znamenať. Vieme však bezpečne, že čas večného mieru sa skončil. Jeho zvestovateľ Immanuel Kant vo svojom klasickom spise K večnému mieru svoju úvahu ironicky rámcoval tým, že večný mier je len na cintoríne. Akosi sme na to v opojení mierom zabudli. Budeme sa musieť vrátiť k Foucaultovmu prevráteniu slávneho Clausewitzovho výroku, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami a uvedomiť si, že možno je mier len pokračovaním vojny politickými prostriedkami. Budeme sa musieť vrátiť k úvahe Sigmunda Freuda, ktorý stotožňuje slovo vojna s násilím a mocou. K Einsteinovmu a Freudovmu presvedčeniu, že mier vyplýva z procesu civilizácie (kultúrneho vývinu), ktorý sa oddávna tiahne ľudstvom a vojna je s ním v príkrom rozpore a k myšlienke Philipa Zimbarda, že mier je nevyhnutnou „stratégiou odporu“ proti vojne ako „dispozícii k násiliu“.
V prvom rade sa však nesmieme dať manipulovať tými, čo s nami chcú viesť vojny v hlavách. Lebo vojnami v hlavách sa začínajú vojny tiel.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 35/2015 dňa 24. augusta 2015.
