Keď som pred necelými štyrmi rokmi hodnotil programové vyhlásenie vtedy nastupujúcej vlády Roberta Fica, nazval som ho programom nedôvery k slobode. Jednou z najdôležitejších úloh vlády pravicovej koalície, ktorá prichádza po Ficovom kabinete, by preto mala byť obnova dôvery v slobodnú spoločnosť.
Nedôvera k slobode sa ako červená niť ťahala celým programovým vyhlásením Ficovej vlády. Táto vláda už vo svojom programe avizovala, že štát má za občanov preberať zodpovednosť za ich životy. Socialistami vedená vláda už vopred deklarovala, že neverí trhu, vníma ho iba ako akési nutné zlo, ktoré musí byť vyvažované a kontrolované dobrom v podobe štátu. A nedôvera vlády k slobodnému konaniu jednotlivcov i presvedčenie o potrebe korigujúcej a dohliadajúcej úlohy štátu sa objavovali nielen v ekonomickej oblasti.
Ficova vláda zastavila reformy. V niektorých len nepokračovala, iné sa pokúsila zvrátiť, či aspoň deformovať. A aj reformy, o ktoré sa aspoň pokúsila, napríklad reforma vzdelávania, boli zásadným spôsobom poznačené nedôverou k slobode a školy nedostali slobodu, ktorú im reforma mala priniesť.
Vláda pravicovej koalície by mala byť vládou návratu k reformám. Pravicové strany v Českej republike nazvali svoju vznikajúcu vládu vládou rozpočtovej zodpovednosti. A iná ako rozpočtovo zodpovedná nebude môcť byť ani vznikajúca vláda na Slovensku. Nemalo by však ísť o vládu údržbársku, ktorá bude len ratovať verejné financie pred úplným rozvratom a gréckou cestou. Vláda by mala zrealizovať reformy, ktoré obmedzia zasahovanie štátu do ekonomiky a do života ľudí na čo najnižšiu úroveň. Sú pred nami štyri roky, počas ktorých sa Slovensko môže stať slobodnejšou krajinou.
Obnoviť dôveru ľudí v slobodnú spoločnosť však nepôjde bez obnovenia ich dôvery v slušnú politiku. Najväčším problémom Ficovej vlády nebola jej ľavicovosť, ale nebývalo sa rozmáhajúca korupcia a klientelizmus. Ak sa nová vláda bude v tomto ohľade správať podobne ako tá dosluhujúca, premrhá dôveru ľudí a voliči jej to pri najbližšej príležitosti spočítajú. Hrozbou nie sú razantné reformy, ale nedôsledný boj proti korupcii.
Vláda Ivety Radičovej sa nevyhne porovnávaniu s vládami Mikuláša Dzurindu. Tesná väčšina a väčšia ideová konzistentnosť ju spája skôr s druhou Dzurindovou vládou ako s tou prvou z roku 1998, ktorá začínala s ústavnou väčšinou a bola zložená aj z ľavicových strán. Skúsenosť druhej Dzurindovej vlády hovorí, že reformy je potrebné robiť dôsledne a veci môžu začať fungovať lepšie už počas jedného volebného obdobia. V niečom sa však nastupujúca vláda pravicovej koalície podobá viac na prvú ako druhú Dzurindovu vládu. Neprichádza po relatívne pokojných časoch ako druhá šanca pre dovtedy vládnucu garnitúru, ale ako vláda, ktorá musí zásadne otočiť kormidlom a zmeniť kurz. Je preto potrebné, aby to bola vláda nielen rozpočtovej zodpovednosti.
Autor je riaditeľ KI. Je podpredsedom OKS a vo voľbách dňa 12. júna 2010 bol zvolený za poslanca NR SR na kandidátnej listine strany MOST-HÍD.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2010.
