Nedávno sme boli svedkami pozoruhodného excesu – Protimonopolný úrad v rámci „ochrany konkurenčného prostredia“ prikázal de facto rozdelenie spoločnosti Allianz. Tá po kúpe Slovenskej poisťovne a zvýšení svojho podielu na takzvanom „relevantnom“ trhu musela presunúť 70-tisíc svojich klientov do inej poisťovne. Podobné opatrenia nemajú s ochranou konkurencie na trhu nič spoločné a, čo je horšie, sú škandálnym porušením vlastníckych práv zúčastnených subjektov, ktorých takto úrad naozaj bizarne ochránil od dôsledkov ich vlastných rozhodnutí.
Hlavný problém spočíva v nesprávnom pochopení konkurencie. Súčasná prax protimonopolnej legislatívy vychádza z problematickej konkurenčnej teórie neoklasickej ekonómie. V jej poňatí je miera konkurenčnosti alebo naopak monopolizácie definovaná staticky na základe počtu trhových subjektov (predávajúcich) a ich aktuálnych podielov na „relevantnom trhu“. Takéto chápanie konkurencie však úplne ignoruje minimálne tri vitálne znaky trhového prostredia a trhového rozhodovania. Po prvé, samotné vymedzenie „relevantného trhu“ je úplne arbitrárne. V skutočnosti neexistuje nijaké objektívne stanoviteľné kritérium toho, čo je vlastne napríklad pre komerčnú poisťovňu „relevantným trhom“. Je to celý trh? Trh bežného komerčného poistenia? Trh výlučne životného alebo len neživotného poistenia? Trh poistení priemyselných rizík? Poistenie pred povodňami v Devíne? Predaj poistenia na ulici? V prvom prípade by nemohla byť monopolom nijaká poisťovňa, v poslednom by ňou bola každá (asi by však bolo čudné bojovať proti monopolu Allianzu na Mokrohájskej ulici). Koncept „relevantného trhu“ teda v skutočnosti nenapovedá o skutočnej monopolizácii odvetvia nič.
Druhý problém spočíva v nepochopení toho, že silná pozícia na trhu neznamená a ani automaticky nevedie k zneužívaniu dominantného postavenia, ale v prípade absencie administratívnych bariér vstupu na trh môže byť len výsledkom lepšieho uspokojovania potrieb spotrebiteľov. Navyše, hádam nám protimonopolní úradníci nechcú nahovoriť, že veľkosť poisťovne je sama o sebe zlá. Veď práve veľká poisťovňa je schopná rozložiť a niesť prípadné riziká oveľa lepšie než jej menší konkurenti. A – prepytujem – aj preto si ju ľudia vybrali!
Existencia konkurencie je podmienená absenciou administratívnych bariér vstupu na trh a dodržiavaním vlastníckych práv. Konkurencia je dynamický proces, nemožno si ju zamieňať so statickým pohľadom na počet predávajúcich alebo ich trhové podiely. Tieto parametre trhu sú dôsledkom volieb spotrebiteľov, ktorých v princípe nezaujíma, koľko predávajúcich existuje v danom čase na trhu a aké majú podiely, ale to, či majú možnosť získať požadovaný produkt, či sa v prípade nespokojnosti majú možnosť obrátiť na iného poskytovateľa a či má iný poskytovateľ možnosť na trhu podnikať.
Činnosť Protimonopolného úradu nie je nič iné než sektorové plánovanie. Ochrana konkurencie nemá nič spoločné s násilným rozdeľovaním firiem, centrálnym plánovaním maximálneho objemu výroby alebo reguláciou cien u tých, ktorí sa „previnili“ tým, že sú schopní predávať svoje produkty viac ako nejakému percentu spotrebiteľov. Úrad by sa mal zamerať na rušenie štátom poskytnutých privilégií a legislatívnych bariér vstupu na trh. Na trhu mobilných operátorov, v telekomunikáciách a poštových službách, v energetike, v prípade komôr s povinným členstvom a v množstve iných činností na to spotrebitelia a potenciálni konkurenti čakajú. Ak to úrad nedokáže, treba ho zrušiť. Tak, ako na Novom Zélande v roku 1984.
Martin Thomay
Inštitút pre slobodnú spoločnosť.
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 4/2004 dňa 28.1.2004.
