V apríli roku 2004 som odchádzal zo skalického gymnázia do Štátneho pedagogického ústavu so zmiešanými pocitmi. Od študentov, s ktorými som bol rád, od práce, ktorú som chcel robiť.
Odchádzal som však na pokraji vyhorenia, znechutený systémom, ktorý prekrútil zmysel učiteľského povolania. Štátny pedagogický ústav som si vybral preto, lebo som bol presvedčený, že odtiaľ budem môcť ovplyvniť systém. Odišiel som s tým, že sa za katedru raz vrátim – ale už do lepšieho systému. Túžil som mať slobodu v tvorbe vzdelávacieho programu a v metódach, ktorými ho budem realizovať. Slobodu, ktorá so sebou prináša zodpovednosť. Správnu zodpovednosť, ktorá je výzvou pre muža na svojom mieste – zodpovednosť za svoju prácu a za svojich študentov, nie administratívnu zodpovednosť za správne vypísané kolónky v triednej knihe.
Bola to naivná predstava a za normálnych okolností by moje pôsobenie na ŠPÚ bolo asi o niečom úplne inom. Normálne okolnosti však nenastali. Námestník riaditeľa ŠPÚ Pavol Černek ma napriek všetkému riziku ako úplne neznámeho človeka pozval do tímu riešiteľov projektu, ktorý de facto odštartoval zásadnú zmenu obsahu ametód vzdelávania na strednej škole. Tento rok sa kruh uzavrel. Nový model tvorby obsahu vzdelávania je pripravený a ja som v septembri nastúpil ako učiteľ na bilingválnom gymnáziu, kde môžem vďaka pochopeniu manažmentu začať prakticky realizovať všetko, čo som predchádzajúce dva roky pripravoval.
Ešte to nie je celkom ono. Ešte stále to nerobím s podporou systému. Systém ešte takýto prístup programovo nepodporuje, už ho však dokáže tolerovať.
Prečo je to tak? Pretože minister Fronc príliš neskoro pochopil, akú reformu potrebuje „malé“ školstvo. Príliš neskoro zveril prípravu zákona ľuďom, ktorí skutočne dokážu narysovať reformu – a práve preto ten zákon príliš neskoro predložil. Je to tak aj preto, lebo v rezorte školstva sú na viacerých dôležitých postoch ľudia, ktorí sa boja dať slobodu a zodpovednosť učiteľom a školám. Namiesto pomoci ponúkajú „podporu“ vo forme záväzných usmernení a výnimiek. V rezorte školstva máme systém, v ktorom síce na všetko potrebujete súhlas rezortných inštitúcií, rezort však nedokáže účinne kontrolovať plošné dodržiavanie predpisov. Čaká sa na odvážlivca, ktorý určí minimálne, ale jasné pravidlá a jasné požiadavky a bude trvať na ich rešpektovaní. Pravidlá, ktoré budú nastavené tak, aby ponechali dostatočný priestor slobode žiaka, rodiča, učiteľa a školy. Ten odvážlivec však bude musieť počítať aj s tým, že ešte stále tu nie je prevaha učiteľov, ktorí by po slobode a zodpovednosti túžili.
Napriek tomu sa zdá, že už je dosť takých, ktorí svoju slobodu napriek všetkým ťažkostiam príjmu ako výzvu, s ktorou stojí za to sa popasovať. Ak rezort školstva bude namiesto príkazov ponúkať radu a namiesto usmernení návrhy a ukážky dobrých riešení, bude tých odvážlivcov čoraz viac. Želanie do roku 2007? Žiakom, učiteľom, ministrovi a jeho mužom najmä veľa odvahy k slobode a zodpovednosti.
Autor je učiteľ na bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave, koordinátor projektu kurikulárnej transformácie v ŠPÚ a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 51/2006 dňa 18. decembra 2006.
