Pomaly neprejde týždeň, v ktorom by nebola zverejnená výzva na predkladanie žiadostí o podporu projektov z eurofondov alebo aspoň informácia, ako sa k ponúkaným eurám dostať. Vláda si v oblasti regionálnej politiky plní svoje “záväzky” k Európskej únii nadmieru zodpovedne, ba priam až slepo nasleduje bruselský prístup k regionálnemu rozvoju. Čoraz viac sa tak na Slovensku zamotávame do europlánovania, ktoré krátkodobo môže síce priniesť v regiónoch viditeľné zmeny, ako napríklad v dostavbe základnej infraštruktúry, v dlhodobom horizonte však ich prirodzenému vývoju môže uškodiť.
Centrálne prerozdeľovanie zdrojov prostredníctvom regionálnej politiky EÚ je totiž postavené na stratégii tzv. rastových pólov. To znamená, že pomoc z fondov primárne smeruje najmä do miest ako centier osídlenia a hospodárstva. Predpokladom je, že v druhej vlne sa rozvoj bude šíriť do ich zázemia. Regionálna politika únie tak prispieva k nárastu vnútroregionálnych rozdielov, keďže jej výsledkom bude zvýraznenie zaostávania vidieka. Paradoxne, vedľajším pozitívnym efektom je, že hystéria okolo štrukturálnych fondov nepriamo podporuje municipalizáciu. Obce sa totiž v snahe uspieť so žiadosťami o spolufinancovanie svojich projektov začali spájať do prirodzených spádových mikroregiónov.
Regionálna politika EÚ je orientovaná ponukovo. V rozvojových plánoch, schválených na centrálnej úrovni medzi vládou a Európskou komisiou, je ponuka priorít označených za hodné financovania. Ak chcú byť žiadatelia o spolufinacovanie úspešní, musia svoj projekt “našiť” tak, aby zodpovedal jednej z priorít. Takto dosahovaný redistribučný efekt však v konečnom dôsledku nemusí a zväčša ani neznamená rast hospodárskej úrovne regiónov. Ročne sa tak neefektívne strovia miliardy eur európskych daňovníkov, teda i nás. Transfery z eurofondov sú v protiklade s princípmi voľnej súťaže a selektívna podpora subjektov negatívne ovplyvňuje ich vlastnú konkurencieschopnosť po skončení “pomoci”. Zvyšuje sa ich závislosť od externých zdrojov.
Čerpanie eurofondov znamená tiež nárast štátneho aparátu pre plánovanie, riadenie a hodnotenie celého procesu. V čase, keď nám vládne “pravicová” vláda, sa miesto nasledovania Reaganovho odkazu “menej štátu” zamotávame čoraz viac do byrokracie “európskeho modelu” obsadzovaním ministerstiev stovkami ďalších úradníkov. Vznikajú nové ohniská korupcie a klientelizmu, či už vo fáze posudzovania projektov s možnosťou subjektívneho hodnotenia, alebo pri očakávanom náraste verejného obstarávania.
Keď v decembri 2001 parlament schválil zrušenie niektorých štátnych fondov, hlavným argumentom bola snaha o “urýchlené ozdravenie sektora verejných financií, najmä vzhľadom na zvýšenie zodpovednosti štátu za schodok verejných financií”. Eurofondy nie sú v princípe o nič lepšie ako nedávno zrušené štátne fondy. Vplyv spolufinancovania projektov zo štátneho rozpočtu na “urýchlené ozdravenie verejných financií” ťažko považovať za pozitívny.
Vláda má pred sebou v oblasti eurofondov legitímny politický cieľ – vyčerpať ponúkané zdroje. V tomto duchu sa dá očakávať i snaha za každú cenu ich “investovať”, aby neprepadli, bez ohľadu na efektivitu. V protiklade sú tu dva ciele hospodárskej politiky vlády. Na jednej strane je to zabezpečenie reálneho priblíženia sa Slovenska k úrovni EÚ, teda snaha o maximálny hospodársky rast, a na strane druhej zabezpečenie rovnomerného rozvoja územia Slovenska, čiže snaha minimalizovať regionálne rozdiely.
Hodnejšou nasledovania je jednoznačne cesta k maximalizácii rastu ekonomiky, pretože tak prirodzene rastie životná úroveň i v menej rozvinutých regiónoch rýchlejšie. V regionálnom rozvoji by, rovnako ako v spoločnosti všeobecne, mali mať kľúčový význam názorová pluralita, lokálne iniciatívy a čo najširšia sloboda rozhodovania ľudí. Problémy treba riešiť tam, kde vznikajú, teda v miestnych komunitách, so znalosťou miestnych pomerov.
Dušan Sloboda
Autor je regionálnym geografom, spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 15.7.2004.
