25. marec nie je len výročím najvýznamnejšej protikomunistickej demonštrácie na Slovensku, kedy komunistická moc násilím potlačila pokojnú demonštrácia za náboženské a občianske slobody. 25. marec je aj výročím prvého transportu slovenských židov z vojnového slovenského štátu do nacistických koncentračných táborov a 25. marec je aj ústredným dňom kampane hnutia za ochranu nenarodeného života, čo je odvodené zo sviatku Zvestovania Pána, teda dňa, od ktorého za 9 mesiacov budú kresťania sláviť Vianoce a narodenie Boha.
Nie je tých udalostí na jeden deň v kalendári až príliš? Nezaslúžili by si obete komunizmu, obete nacizmu a obete práva na voľbu, ktoré najprv zaviedol Stalin a po ňom aj americkí ústavní sudcovia, vlastný dátum? Možno áno. A možno je práve táto malá zhoda náhod pridanou hodnotou, na Slovensku viac než inde.
Veď čaro 25. marca spočíva aj v tom, že tento dátum nepatrí iba antikomunistom alebo ochrancom života či len slovenským obetiam holokaustu. Nepatrí len tým, ktorí si spomínajú na vodu zo striekačiek z Hviezdoslavovho námestia, ale aj tým, ktorí si pripomínajú pamiatku obetí ohňa v nemeckých koncentračných táboroch. Tým, ktorí stále vo svojej pamäti počujú hluk policajných húkačiek na plnom bratislavskom námestí, ako aj prázdnotu a ticho v živote matiek, ktoré slobodne potratili vlastné dieťa v slovenskej nemocnici. Tým, ktorí pripomínajú, že slovenský vojnový štát odvolávajúci sa na mravný poriadok kresťanstva vedome pošliapal prirodzené práva vlastných židov, ale aj tým, ktorí poukazujú na to, že tak ako boli diskriminovaní iní kvôli viere, rase alebo pôvodu, tak sú dnes diskriminované nenarodené deti kvôli podozreniu z vývojovej poruchy. To prvé nebolo kresťanské a to druhé nie je demokratické. Bez ohľadu na to, že obrancovia prvého majú plné ústa kresťanstva a obrancovia druhého zas liberalizmu a demokracie. Tak obete rasistických zákonov, ako aj obete potratových zákonov trpeli a trpia. Transport z roku 1942, ako aj rozhodnutie ústavného súdu z roku 2007 zo Slovenska robia nehumánnu a necivilizovanú spoločnosť. Štát, ktorému vládne sila a nie právo.
25. marec je sviatkom ohňa a vody, sviatkom stretu moci s bezmocnými, konfliktu, v ktorom môže niečo začať, aj niečo skončiť. Môže sa zlo suverénne páchať, ale aj zrodiť nádej takéto zlo odhodlane poraziť.
Napokon, jedným z najväčších dedičstiev sviečkovej demonštrácie z roku 1988 je práve spojenie náboženskej a občianskej slobody. Lord Acton napísal, že náboženská sloboda je prvou zo všetkých slobôd. Američania majú právo slobody prejavu a náboženstva napísané v jednom, hneď prvom dodatku k ústave. Odkaz marca 1988 je, že náboženské a občianske slobody nie je možné oddeliť: útok na vieru je útokom na slobodu a naopak. A to je odkaz aktuálny aj pre súčasnosť.
25. marec je sviatkom, ktorý presahuje jednotlivé ideológie aj politiku a odkazuje na niečo transcendentné. Je to sviatok, ktorý spája obete fašistického režimu s obeťami režimu komunistického. Je to deň, ktorý nás vedie k predpokladom slobody, dotýka sa základov, na ktorých má byť slobodná spoločnosť založená. Je to deň, ktorý v sebe ako žiadny iný spája ideál slobody a práva. A je to sviatok, ktorý čaká na príchod Boha. Nezabúdajme: na Božiu moc sa spoliehali židia vo vagónoch, kresťania na námestí, aj deti v tele matky.
Autor je redaktorom revue Impulz a spolupracovníkom KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2008.
