Pred 66 rokmi napadli Hitlerove armády Sovietsky zväz. Rusko bolo na vojnu katastrofálne nepripravené, Stalinova paranoja, bedárska servilita jeho podriadených a hlúposť vojenských veliteľov spôsobili Rusku obrovské straty.
Vidím ruských vojakov stojacich na prahu svojej rodnej krajiny, strážiacich polia, ktoré ich otcovia obrábali odnepamäti. … Vidím desaťtisíce dedín Ruska, kde sa tak ťažko dobývajú z pôdy existenčné prostriedky, no kde sa ešte stále vyskytujú elementárne ľudské radosti, kde sa dievčatá smejú a deti hrajú. Vidím, ako sa na to všetko valí v ohavnom nápore nacistická vojnová mašinéria so svojimi rinčiacimi, opätky zrážajúcimi fičúrskymi pruskými oficiermi, so zručnými výkonnými expertmi, ktorí práve znásilnili a spútali na tucet krajín. Vidím aj tupé, vydrezírované, poslušné, zverské masy húnskej soldatesky, derúce sa vpred ako mračná lezúcich kobyliek. Vidím na oblohe nemecké bombardéry a stíhačky, ktoré ešte páli chrbát po ranách britského biča, ako s potešením nachádzajú to, o čom si myslia, že je to ľahšia a bezpečnejšia korisť. … Vidím skupinku podliakov, ktorí plánujú, organizujú a spúšťajú na ľudstvo vodopád hrôz. …
…Nejde o žiadnu triednu vojnu… Ohrozenie Ruska je … ohrozením nás aj ohrozením Spojených štátov, rovnako ako je vec každého Rusa bojujúceho za svoj kozub a domov vecou slobodných ľudí a národov … Vyvoďme poučenie z lekcií, ktoré nám uštedrila takáto krutá skúsenosť. Churchill v rozhlasovom prejave, Londýn 22. júna 1941
Ste si istý, že nejde o omyl? Sovietsky veľvyslanec v Berlíne Ribbentropovi
Zaslúžili sme si to? Molotov nemeckému veľvyslancovi v Moskve
Vojna medzi Nemeckom a Ruskom v rokoch 1941–1945 je príkladom toho, ako sa v reálnych udalostiach miešajú motívy, vytvárajú najneuveriteľnejšie kombinácie, ako sa v tomto svete na nerozoznanie prepletá dobro a zlo. Inak povedané, je to udalosť ohromujúca okrem iného aj svojimi paradoxmi. V tom všetkom sa jej sotva niečo v dejinách vyrovná. Niet pochýb o tom, že Stalinov Sovietsky zväz predstavoval režim porovnateľný vo svojej beštialite s nacistickým Nemeckom; no niet pochýb o tom, že ZSSR bol pre Britániu a USA nakoniec kľúčovým spojencom v boji proti Hitlerovej tyranii.
Niet pochýb, že Stalin viedol vojnu pre vlastné záujmy a využil ju na páchanie ďalších zločinov; no niet pochýb o tom, že prostí Rusi a príslušníci ďalších národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu boli obeťami surového napadnutia a viedli spravodlivú vojnu proti nepriateľovi, ktorý ich vyhlasoval za podľudí a viedol proti nim vyhladzovaciu vojnu. Rusko bolo na vojnu katastrofálne nepripravené a Stalinova paranoja, bedárska servilita jeho podriadených kádrov (čo iné im aj zostávalo?) a stupidita armádneho velenia po čistkách v polovici tridsiatych rokov stáli Rusko hneď na začiatku vojny nezmerné straty; no niet pochýb o tom, že nová ruská generalita (zložená z veľkej časti z osôb, ktoré o vlas unikli čistkám) prejavila nevšedné veliteľské schopnosti a ruský vojak neuveriteľnú húževnatosť.
Medzi Stalinom a Hitlerom existovalo zvláštne osobné puto dvoch paranoidných vrahov, totalitných vodcov a dobyvateľov. No nemali by sme sa domnievať, že ich vzájomná „dôvera“ vylučovala divoké súperenie a šialené podozrievanie. To všetko – plus ideologické predsudky bádateľov – spôsobuje pretrvávajúce kontroverzie. Je iróniou dejín a ilustráciou z kĺbov vymknutého storočia, že totalitný vodca Hitler našiel svoj koniec v bunkri mesta dobývaného Stalinovými vojskami.
.cesta k paktu
Pozrime sa najskôr na osudové momenty roku 1939. V tom sa nielen začala druhá svetová vojna, ale nastal aj obrat v sovietskej zahraničnej politike a k sovietsko- nemeckému paktu, ktorý sám mal zaujímavé – a, ako sa ukázalo, pre Rusov takmer fatálne – následky.
Dňa 4. mája 1939 zverejnila Pravda správu, že novým ľudovým komisárom zahraničných vecí ZSSR bol na miesto Maxima Litvinova menovaný V. M. Molotov. Táto výmena bola na mnohých miestach právom interpretovaná ako zásadná zmena, koniec jednej epochy. Išlo vlastne o koniec obdobia dvorenia sa Západu v snahe postaviť s Britmi a Francúzmi koalíciu proti Nemecku. Po odchode Litvinova, ktorý bol svojím židovským pôvodom, anglickou manželkou a liberálnym „imidžom“ stavaný na to, aby ukazoval príťažlivú tvár západným mocnostiam, nástupe Molotovova – studeného „robota“ a otroka Stalinovej vôle – nastal aj zásadný obrat merom k Nemecku. Málokto môže byť v tomto bode spoľahlivejším zdrojom než Adolf Hitler, ktorý sa 22. augusta 1939 – deň pred podpísaním Paktu o neútočení – vyjadril na vojenskej konferencii pred svojimi generálmi: „Litvinovo prepustenie bolo rozhodujúce. Bolo pre mňa akoby výstrelom z dela, znamením, že postoj Moskvy k západným mocnostiam sa zmenil.“ Čo generalita nevedela, bolo, že text navrhovanej zmluvy obsahoval tajný dodatočný protokol deliaci sféry vo východnej Európe vrátane Poľska. Obrat politiky bol dôsledný. Sovietskemu obyvateľstvu sa predostieral ako akt štátnickej prezieravosti a po vojne ako šikovný taktický ťah. Možno, že aj tu je implicitne prítomný posun Stalinovho dôrazu z proletárskeho internacionalizmu na ruský nacionalizmus a možno je to jeden z dôvodov, prečo obyvateľstvo prijímalo tento krok tak ľahko, pričom najskeptickejšími, ako sa zdá, boli príslušníci inteligencie.
.klam a sebaklam
Čo bolo príčinou zlyhania pokusov vytvoriť alianciu ZSSR a západných mocností proti Nemecku? Pravdupovediac musíme konštatovať, že faktorov bolo viac, je však otázne, ktorý zavážil ako rozhodujúci – interpretácie sa rozchádzajú. Áno, na strane Západu zohral svoju úlohu strach pred komunizmom, ktorý mohol prispieť k celkovej neschopnosti konať včas. Ale je tu aj Stalinovo boľševické nazeranie na západné demokracie, ktoré u neho stáli v podstate na rovnakej morálnej úrovni sHitlerovým Nemeckom a spolu s ním tvorili v Stalinovej hlave reťaz kapitalistických sprisahancov, ktorých zámerom je skôr či neskôr zaútočiť na Sovietsky zväz a zničiť jeho aj Leninovo dielo, ktoré sa po sklamaní nádejí na svetovú revolúciu ukazovalo čoraz viac ako unikátny výdobytok jednej krajiny, a teda čoraz viac splývalo nie s globálnymi zákonmi dialektického materializmu, ale s národnými špecifikami Ruska. Bolo tu aj Poľsko, ktoré neprekypovalo nadšením pustiť cez svoje územie ruské vojská. Nezabudnime ani na zlyhanie západných mocností v Mníchove roku 1938. Bolo tu na sovietskej strane povedomie slabej pripravenosti na vojnu, potreba integrovať nové získané územia a snaha oddialiť začiatok vojny. To môže (popri Stalinovom strachu z britských úmyslov vtiahnuť ZSSR do vojny) vysvetľovať jeho slepotu voči nadchádzajúcemu útoku a škrupulózne dodržiavanie paktu napriek ustavičnému narušovaniu vzdušného priestoru ZSSR, napriek množiacim sa spravodajským informáciám a varovaniam z Londýna aj Washingtonu. Nemožno vylúčiť ani podobnosti oboch totalitných režimov a osobnostných čŕt dvoch paranoidných diktátorov v ich úlohe pri uzatvorení nemecko-sovietskeho paktu.
V každom prípade nezabudnime, že uzavretím paktu vyvrcholila nielen politika z jari 1939, ale oveľa dlhšia spolupráca, ktorá má korene v samotnom boľševickom prevrate a čiastočne tajnom partnerstve po porážke Nemecka v roku 1918. Do tejto tradície zapadá aj Molotovovo vyhlásenie k Najvyššiemu sovietu 31. októbra 1939 v súvislosti so zničením Poľska o tom, že tento štát bol „znetvoreným potomkom Versailleskej zmluvy“. Stalinská klika sa predháňala v poklonách Nemecku a jeho Führerovi. Molotov dokonca v spomenutom prejave upozorňoval, že „…britská vláda vyhlasuje, že jej cieľom nie je nič viac a nič menej než … ,zničenie hitlerizmu‘. Je to tedaženskej vojny. Človek môže alebo nemusí mať rád hitlerizmus, ale každý, kto je pri zmysloch, musí pochopiť, že táto ideológia nemôže byť zničená silou. Je preto nielen nezmyselné, ale aj zločinné viesť vojnu za ,zničenie hitlerizmu‘ pod falošnou zástavou zápasu za ,demokraciu‘.“
„Podvojné myslenie“ dospelo k orgazmu. Ešte predtým spoločná pitka v Kremli z 23. na 24. augusta spečatila vo svojej nechutnosti gangsterský pakt.
.chvíle pravdy
Akokoľvek, aj Molotov nakoniec prejavil isté „kúzlo nechceného“. Keď viedol v decembri 1940 s Hitlerom rokovanie o ďalšej spolupráci, Hitler, zvyknutý na to, že každého partnera zastraší, narazil na chladne bezohľadné sledovanie sovietskych záujmov. Keď sa Ribbentrop chvastal tým, ako si rozdelia britské impérium a vyhlasoval, že „Anglicko je odpísané“, Molotov údajne na chvíľu stratil trpezlivosť a odsekol: „Ak je to tak, prečo sme v tomto kryte a čie sú tie bomby, čo tu padajú?“ Hitler po návšteve vyhlásil, že s tým príšerným Rusom už nechce mať nič do činenia.
Nemusel. Plán „Barbarossa“ – plán útoku na ZSSR sa pripravoval od jesene 1940, teda približne od času, čo sa vojna s Britániou dostala do patu, keď sa Luftwaffe nedarilo ovládnuť britský vzdušný priestor ani zlomiť morálku obyvateľstva. Povstanie v Juhoslávii oddialilo realizáciu plánu z mája na jún, a možno práve to zachránilo na začiatku zimy Moskvu. V skoré nedeľné ráno 22. júna 1941 (deň pred výročím Napoleonovho vpádu) sa začala nová fáza vojny, ktorá sa nedala porovnať ani s tými najstrašnejšími momentmi predchádzajúceho obdobia. Dĺžka frontu, na ktorom sa valilo približne 150 divízií, bola obrovská: zasahovala od Baltiku až po čiernomorské pobrežie. Väčšina sovietskeho letectva bola zničená ešte na zemi.
Počas nasledujúceho postupu boli obkľúčené a do zajatia padali státisíce sovietskych vojakov, ktorých čakalo neľudské zaobchádzanie a zverské vraždenie. Teror dopadol aj na civilistov – ženy, deti, starcov. Nastala iná vojna než prebiehala na Západe. Bola to vyhladzovacia vojna deklarovaná ako vojna proti ideologickému nepriateľovi, ktorý zároveň reprezentoval podľudskú rasu. Čoskoro sa však nemecké armády mali presvedčiť o schopnostiach týchto „podľudí“ pod Moskvou, v Leningrade, Stalingrade, pri Kursku… Rusko sa malo zdvihnúť z podlahy v okamihu, keď mu svet napočítal deväť a Hitler desať; malo začať vracať údery so silou, s ktorou sotvakto počítal. Nielen pád tretej ríše; aj zmena povojnovej tváre Európy a sveta z toho nemilosrdne logicky vyplývala. Ak mám na túto tému použiť Churchillove slová (vyrieknuté v inej súvislosti): kopia sa nám strašné „keby“. O to viac treba vyvodiť spomínané poučenie.
Autor je politológ a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2007 dňa 25. júna 2007.
