Po každom zverejnení výsledkov vládami financovaného výskumu o javoch súvisiacich s globálnym otepľovaním sa prevalí médiami veľký informačný boom. Ešte pred pol rokom sa zdalo, že klimatická veda sa konečne vracia tam, kam patrí: na univerzity a iné výskumné pracoviská. V ostatnom čase však akoby “show” okolo klimatických zmien chytila druhý dych, o čom svedčí zverejnená Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, konferencia OSN v Nairobi, téma pravidelného stretnutia lídrov v Davose a najnovšie i zverejnenie nových odporúčaní pracovnej skupiny IPCC o vplyve ľudskej činnosti na klimatické zmeny, určených pre politikov.
Akokoľvek pompézna bola kampaň okolo nových správ od Nicholasa Sterna a Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), zdá sa, že ich obsah má stále tú istú, nemennú štruktúru, ktorá degraduje vedeckú správu na číry politický populizmus. Jadro diskusie spočíva v tom, že vedci zisťujú dlhodobý priebeh teplôt atmosféry v niektorých miestach planéty a zároveň odhadujú objem ľudskej produkcie skleníkových plynov (teda látok, ktorých zvyšovanie koncentrácie vedie k otepľovaniu vzduchu) v tom istom období. Tieto dva javy síce nevykazujú dostatočnú koreláciu, ale majú jeden spoločný atribút, ktorý na “výživu” politickej témy úplne postačuje: ich hodnoty celkovo stúpajú. Problém je v tom, že vážený podiel ľudskej produkcie skleníkových plynov v celkovom objeme prirodzených skleníkových plynov (vrátane vodnej pary ako najväčšieho skleníkového plynu) v atmosfére sa zdá takmer zanedbateľný, podľa niektorých odhadov dokonca menší ako pol percenta.
Môže sa to zdať veľmi zvláštne, ale práve tomuto problému, ktorý je pre politické riešenia najdôležitejší – teda miere vplyvu tohto príspevku človeka na globálne otepľovanie – sa v tisícstranových dokumentoch IPCC z roku 2001 venuje len zopár strán nepodložených téz a nesúvisiacich údajov. Drvivá väčšina práce sa venuje vyhodnoteniu monitoringu, modelovaniu vývoja a dosahovým štúdiám, teda činnostiam, ktoré majú význam až vtedy, ak poznáme to, čo nepoznáme: teda aká je skutočná miera vplyvu človeka na globálne otepľovanie. Toto poznanie je však v takom zložitom systéme veľkého množstva nejasných javov, akým je atmosféra, zatiaľ stále príliš vzdialené. Klimatológia má totiž v porovnaní s inými prírodnými vedami zásadný problém v slabej možnosti overovať tézy v praktickom modeli. Autori novej správy IPCC navyše zvolili celkom príznačný, nevedecký postup: minulý týždeň vydali odporúčania pre politikov, avšak rozsiahlu vedeckú správu, na základe ktorej mali byť odporúčania odôvodnené, zverejnia až po odbornom pripomienkovaní v máji…
Záujem politikov o globálne otepľovanie má svoje pochopiteľné príčiny. Koncept negatívnych externalít, teda nezapočítaných “spoločenských nákladov” v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval A. C. Pigou, navádzal vlády na masívnemu zdaňovanie a na množstvo vládnych obmedzení podnikania v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu. Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už spoľahlivo vyvrátila a vlády odvtedy zháňajú dôkaz o tom, že existuje aspoň jeden problém, ktorý nevyrieši uspokojivo Coaseho spontánna dohoda vlastníkov na slobodnom trhu. V tomto prípade potrebujú vlády odôvodniť svoje zbytočné opatrenia v zavedení obchodu s emisiami skleníkových plynov, ktorými vynucujú peňažnú výmenu medzi podnikateľmi a navádzajú na korumpovanie vládnych úradníkov rozdeľujúcich kvóty.
Túto odvekú túžbu vlád zatiaľ vedci v oblasti klimatológie neuspokojili. To však vládam nebráni, aby opäť raz úspešne predstierali, že to tak je.
Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 6. februára 2007.
