Konečne. Pápež prehovoril o skutočných, podstatných rozdieloch v zápase medzi Západom a islamom, tak ako vyvstávajú zo súboja v rámci islamu samotného v tých najdôležitejších otázkach. So zarážajúcou – vskutku alarmujúcou – jasnosťou pápež Benedikt XVI. povedal svojmu obecenstvu v Regensburgu v Nemecku, že nielenže je násilie v rozširovaní viery proti rozumu a z toho dôvodu proti Bohu, ale taktiež, že predstava Boha bez rozumu, alebo nad rozumom vedie k takémuto násiliu. Aby sa ubezpečil, že každý vie, o čom hovorí, pápež citoval byzantského cisára zo 14. storočia, Manuela II. Paleologa, ktorý bol obliehaný islamskými silami pokúšajúcimi sa dobyť Konštantínopol. Cisár odsúdil snahu „rozšíriť mečom vieru, ktorú on (Mohamed) kázal“.
Pápež nadniesol veľmi krehkú otázku: Je v skutočnosti Boh islamu bez rozumu, alebo nad ním? Je moslimský Boh proti rozumu? Je islam z tohto dôvodu založený na teologickej deformácii? Pápežov odkaz na učenie islamského filozofa z jedenásteho storočia Ibn Hazna – „Boh nie je viazaný ani svojim vlastným slovom“ – predkladá túto možnosť. Je to však viac ako len možnosť. Je to základné učenie jednej z dominantných vetiev islamu, ak i nie tej najdominantnejšej. Bolo to tak vždy? Ako sa vyvinula takáto koncepcia Boha? Je možné diskutovať o tejto otázke bez hrozieb zabitia? Benedikt sa pokúša začať diskusiu s islamom, a len takúto diskusiu má cenu viesť.
Pápežove poznámky si vyžadujú podstatné vysvetlenie v kontexte islamskej filozofie a teológie. Je nutné ich chápať v rámci širokej perspektívy zápasu, ktorý sa odohráva od počiatku islamu ohľadom postavenia rozumu a zjavenia. Benedikt v podstate určil strany v najpodstatnejšej diskusii, ktorá kedy bola vedená v rámci islamského sveta, a preto jeho slová vyvolali takú odozvu.
Podľa pápeža, uvažovanie tak o rozume ako i zjavení ako o autonómnych veciach, vedie k deformácii toho, čo každé z nich je. Rozum vznáša otázky, ktoré nedokáže zodpovedať a odpovede zjavenia sa nedajú pochopiť bez rozumu. Oddelenie rozumu od viery, alebo viery od rozumu, vedie ku katastrofe; musia byť spojené. Benedikt hovorí o dehelenizácii – mysliac stratu rozumu, dar Grékov – ako jednom z hlavných problémov Západu. Menej známa je dehelenizácia, ktorá zasiahla islam – jej degradácia a rozchod z rozumom. Toto bolo základom sporu, ktorý začal už v siedmom a ôsmom storočí, ohľadom postavenia rozumu vo vzťahu k Božej všemohúcnosti, a rozhodujúco ovplyvnil charakter islamského sveta. Tento zápas má svoje korene v podstatnej nezhode o tom, kto Boh je.
Stranou v tejto diskusii, ktorá je na Západe najznámejšia, je škola Mu’tazalitov, ktorá pozostávala z moslimských filozofov racionalizmu, ktorí bojovali za nadradenosť rozumu. Mu’tazaliti tvrdili, že Boh je nielen sila, on je taktiež rozum. Rozum človeka je dar od Boha, ktorý od človeka očakáva, aby rozum použil pre spoznanie Boha. Postavenie rozumu určí vzťah človeka k zjaveniu. Boh, ako rozum, nepredpokladá človeka akceptovať nič, čo je s tým v protiklade. Cez rozum je človek taktiež schopný pochopiť Boha tak, ako je to vyjavené v jeho stvorení. Božie zákony sú zákonmi prírody, ktoré sú taktiež prejavené v šaríi (božej ceste). Z tohto dôvodu, Mu’tazaliti verili, že ustanovenia Koránu musia byť v súlade s rozumom. Znamená to, že Korán, dokument odhaľujúci sa v histórii, je otvorený interpretácii. Ak to znie povedome, malo by: reflektuje ten istý silný vplyv gréckej filozofie na islam, aký mala na kresťanstvo, a ktorá v sebe niesla impulz zmierenia rozumu a zjavenia.
Mu’tazalitská obhajoba rozumu uspela do tej miery, že učenie vytvoreného Koránu bolo ustanovené za štátnu doktrínu, ustanovenú v roku 827 za vlády Kalifa Al-Ma’mna. Mu’tazaliti bojovali za nadradenosť rozumu a dokonca vyžadovali, aby náboženskí sudcovia prisahali, že Korán bol vytvorený. Ich protivníci, ktorí verili v nadradenosť sily a nevytvorený Korán, boli potrestaní a uväznení. Avšak po vláde Haruna al-Watiq sa situácia obrátila proti Mu’tazalitom počas vlády kalifa Ja’afara al-Mutawakkila (847-861), ktorý ustanovil pridŕžanie sa Mu’tazalitskej doktríny za zločin trestaný smrťou. Toto neukončilo Mu’tazalitskú školu myslenia (niektorí utiekli do miernejších šiitskych oblastí), ani to nezabránilo prekvitaniu Grékmi ovplyvnenými faylasuf (filozofmi), ktorí ich nasledovali, ako boli al-Farabi, Avicenna a Averroes. Avšak dlhý proces dehelenizácie, a následkom toho kostnatenie, sa začal.
Víťazný pohľad vyvinul teologickú základňu pre nadradenosť sily tvrdiac, že Mohamedove zjavenie zdôrazňuje najmä jeden atribút Boha – jeho všemohúcnosť. I keď všetky monoteistické náboženstvá veria, že na to, aby bol jeden, Boh musí byť všemohúci, tento argument zredukoval Boha na jeho všemohúcnosť koncentrovaním sa výlučne na jeho neobmedzenú moc, v protiklade k jeho rozumu. Božie „dôvody“ sú nepoznateľné človeku. Boh nie je nijak obmedzený; káže, ako sa mu zachce. Je čistou vôľou. Neexistuje racionálny poriadok v rámci vesmíru na ktorý by sa človek mohol spoľahnúť, iba trvalá, sekundu od sekundy prejavujúca sa manifestácia Božej vôle.
Boh je tak mocný, že každá chvíľa sa rovná zázraku. Nič nezasahuje, alebo má nezávislú či iba polo-autonómnu existenciu. Vo filozofickom jazyku, tento pohľad znamená to, že Boh je primárnou príčinou všetkého, a že sekundárne príčiny neexistujú. Z tohto dôvodu to, čo sa môže zdať ako „zákony prírody“, ako napríklad zákony fyziky, gravitácie a pod., nie sú viac ako len zvyky Boha, ktoré môže on kedykoľvek zastaviť alebo zmeniť. Ako Benedikt poukazuje, toto sa nazýva „voluntarizmus“.
Tento názor má závažné následky. Ak existencia jestvuje iba ako sled zázračných momentov, nemôže byť pochopená rozumom. Ostatné náboženstvá, vrátane kresťanstva, uznávajú zázraky. No uznávajú ich presne ako dočasné a neobyčajné pozastavenie zákonov prírody. V skutočnosti to je to, čo definuje zázraky. Človek uznáva možnosť zázraku iba po odmietnutí každého možného vysvetlenia jeho nastania prostredníctvom prirodzených príčin. V tejto škole islamského myslenia, neexistujú žiadne prirodzené príčiny. Ako výsledok, realita sa stáva nepochopiteľnou. Ak neobmedzená vôľa je výhradnou zložkou reality, nie je tu vskutku nič, nad čím by sme mohli uvažovať, a nevytvorený Korán nie je otvorený interpretácii.
Mysliteľ začiatku desiateho storočia Abu al-Hasan al-Ashari prepracoval metafyziku pre anti-racionálny pohľad používajúc grécku atomistickú filozofiu skorého obdobia tvrdiac, že realita pozostáva z atómov. Konfigurácia atómov v každom momente je to, čo robí veci tým, čím sú. V diele Islam in the World (Islam vo svete – pozn. prekladateľa), britský analytik Malise Ruthwen vysvetľuje: „Ašariti odôvodňovali Božiu všemohúcnosť v rámci atomistickej teórie stvorenia, podľa ktorej bol svet stvorený z nespojených bodov v priestore a čase, ktorého jediným spojivom bola vôľa Boha, ktorá ho vytvorila nanovo v každom momente“.
Napríklad, existuje zbierka atómov, ktoré tvoria rastlinu. Ostáva rastlina rastlinou, lebo má podstatu rastliny, alebo preto, že Alah si želá, aby to bola rastlina od tohto momentu do ďalšieho? Ašariti tvrdili, že je rastlinou iba v tomto momente. Aby rastlina ostala rastlinou, je len na vôli Alaha a ak by ste povedali, že musí ostať rastlinou, lebo má podstatu rastliny, je to rúhanie.
Katastrofálnym výsledkom tohto názoru je odmietnutie vzťahu medzi príčinou a následkom. V The Incoherence of the Philosophers (Nesúdržnosť filozofov – pozn. prekladateľa), Abu Hamid al-Ghazali (1058-1111), asi najvplyvnejší islamský mysliteľ po Mohamedovi rázne odmietol grécke myslenie: „Zdrojom ich nevery bolo počúvanie takých hrozných mien ako Sokrates, Hippokrates, Platón či Aristoteles.“ Al-Ghazali trval na tom, že Boh nie je viazaný žiadnym poriadkom, a že tu, z toho dôvodu, nie je žiadna „prirodzená“ postupnosť príčiny a následku, ako napríklad pri horení bavlny, či farbistejšie, ako „v očistení útrob použitím preháňadla“. Veci sa nesprávajú v súlade so svojou podstatou, ale iba v súlade s momentálnou vôľou Boha. Sú iba porovnania nesúvislých udalostí, ktoré nám dávajú pocit, že horí bavlna, ale Boh si môže želať i pravý opak (táto doktrína je známa i ako okazionalizmus). Inými slovami, neexistuje súvislý príbeh príčiny a následku spájajúci tieto okamihy v pochopiteľnej forme. Útočiac na Mu’tazalitov si Ašariti, slovami Mohameda Chaira, želali „oslobodiť silu Boha z pút kauzality“.
Podobne škodiac postaveniu rozumu, al-Ghazali napísal v Moderation in Belief (Umiernenosť vo viere – pozn. prekladateľa), že rozum je tak nakazený vlastným záujmom človeka, že nemôže poznať morálne princípy; tie môžu byť poznané iba cez zjavenie. Keďže rozum nie je zdrojom morálnej pravdy, al-Ghazali vyvodzuje, že „žiadny záväzok nevplýva z rozumu, ale zo šaríe (bohom určenej cesty)“. Tým zároveň odstraňuje Aristotelovu Etiku a všetku ostatnú morálnu filozofiu.
Pre nezasvätených, táto nestála dimenzia islamu bola zreteľná už v stredoveku, kedy veľký židovský filozof Maimonides (1135-1204) hovoril o svojich zážitkoch z Káhiry, aby ilustroval spôsob myslenia niektorých moslimov. Každé ráno kalif ide cez Káhiru a každé ráno sa vyberie tou istou cestou. No zajtra sa môže vybrať inou cestou. Prečo? Pretože je kalif a môže urobiť to, čo si želá. Každé ráno slnko vychádza na východe a zapadá na západe. Deje sa to tak roky; stalo sa tak i dnes. No zajtra môže vyjsť na juhu a zapadnúť na severe. To záleží na vôli Alaha a nemôžete povedať, že to tak nie je. Veď ako Korán káže: „Neviete, že Boh má moc urobiť čokoľvek?“ (2:106). Maimonides usudzuje, že „vec, ktorá jestvuje v určitej konštantnej a stálej forme, rozmere a povahe (v prírode), iba sleduje zvyk… Na tomto základe je založená celá jej štruktúra“. Táto koncepcia Boha nasmerovala vzťah človeka k Všemohúcemu špecifickým spôsobom. Boh, ktorý nemá žiadne pohnútky, nemôže byť rozumom pochopený. Tento postoj môže, a i viedol, k bohatému prameňu mysticizmu, snáď najvýznamnejšie v sufizme Al-Ghazalího, ale prezentuje to taktiež problém. Ako sa máme správať voči Bohu bez pohnútok? Ibn Taymiyya (1263-1328), stredoveký moslimský mysliteľ, ktorý hlboko ovplyvnil zakladateľa Wahábizmu, a ktorý je oživovaný islamistami dneška, odpovedá: „Úloha človeka nie je poznať Boha.“ Boh nie je poznateľný; nepokúšajte sa poznať Boha. Úlohou človeka nie je milovať Boha. Človek nemôže milovať to, čo nepozná. Úlohou človeka je poslúchať. Podriadiť sa. Rozum nehrá žiadnu úlohu a slobodná vôľa je potupená. Vo svojom útoku na filozofiu nazvanej Kuzari, Judah ha-Levi, židovský nasledovník al-Ghazalího, dosiahol logický záver, akým spôsobom by mal človek pristupovať k zjaveniu takéhoto božstva: „Toho považujem za absolventa najvyššieho stupňa dokonalosti, kto je presvedčený o náboženských pravdách bez toho, aby ich skúmal a rozmýšľal nad nimi“. (Človek uvažuje, ako sa niekto „presvedčí“ o niečom bez toho, aby o tom rozmýšľal.) Asi nemôže jestvovať ráznejšie odmietnutie toho, čo Benedikt nazýva „odôvodnenosť viery“.
Porovnajte tento vzťah k štandardnej definícii kresťanského poslania, ktoré je vyjadrené v tomto logickom pravidle: poznať, milovať a slúžiť Bohu. Po prvé, poznanie Boha sa vyžaduje. Ako niekto môže milovať niečo, čo nepozná? Samozrejme, že sa predpokladá, že obmedzené stvorenie ako človek môže pochopiť iba malú časť nesmierneho Boha, ale môže vedieť dosť, aby mohol milovať. Boh je poznateľný. Ak človek pozná Boha, potom ho i miluje, pretože Boh je dobro. Následne, impulzom tejto lásky je potreba slúžiť. Človek od prírody inklinuje k slúženiu tomu, čo miluje. Vyjadrenie tohto smerovania je vnútorne koherentné a logicky usporiadané. Je založené na určitom pohľade, kto Boh je a ako je človek Bohu schopný slobodne odpovedať používajúc rozum a slobodnú vôľu.
K pochopeniu fundamentálnemu významu učenia Ašaritov a Al-Ghazalího o iracionálnom Bohu môže byť užitočné prirovnať to ku kresťanskému učeniu, ktoré bolo podobne pokúšané takýmito extrémami, no odmietlo ich. Prečo, napríklad, toto výhradné zaujatie Božou všemocnosťou neovplyvnilo kresťanstvo, ktoré je taktiež monoteistické? Kresťanstvo taktiež uznáva, že Boh je všemohúci a primárnou príčinou všetkého. V skutočnosti, ako Benedikt poukázal v Regensburgu, jestvovali podobné tendencie v rámci kresťanstva smerujúce rovnakým smerom, vrátane učenia Duna Scota. Anti-racionálny pohľad bol násilne manifestovaný chiliastickými hnutiami stredoveku a v rámci hnutia to bolo známe ako fideizmus – samotná viera, sola sriptura. V jej najradikálnejšej forme táto škola hlásala, že Písmo sväté je postačujúce. Zabudnite na rozum, grécku filozofiu a Tomáša Akvinského. No anti-racionálne názory v tých najextrémnejších formách nikdy v rámci kresťanstva nedominovali a boli považované za prejavy kacírstva.
Ako Benedikt objasnil, dôvod prečo kresťanstvo bolo uchránené od pokušenia Božej všemohúcnosti, bolo objavenie Krista ako rozumu v Evanjeliu podľa sv. Jána. Ak je Kristus Logos – ak Boh predstavuje seba ako racio – potom Boh je nielen všemocný, on je rozum. Mu’tazaliti hlásali niečo podobné, no nemali žiadnu autoritu svätého písma, ktorá by podporila ich postoj, kým ich protivníci mali mnohé, ktorými Mu’tazalitom odporovali.
Navyše, kresťanské zjavenie hlása, že všetko bolo stvorené skrz Krista čoby Logos. Keďže bolo všetko stvorené skrz Logos, stvorenie v sebe nesie odkaz tvorcu ako rozumu. Príroda svedčí o zrozumiteľnosti, ktorá vychádza z transcendentného zdroja. Benedikt toto nedávno zopakoval, keď poukázal na „svet ako na produkt kreatívneho rozumu“. Zákony prírody nie sú skúškou Božej autority, ale jej výrazom. Rozum a kresťanské zjavenie sú kompatibilné.
V konečnom dôsledku sa tento teologický pohľad vyvinul do realistickej metafyziky Tomáša Akvinského, ktorá sa následne stala základom modernej vedy ako to vo svojich rozsiahlych prácach o pôvode modernej vedy vysvetlil maďarský teológ a fyzik, reverend Stanley Jaki. Vyložil dôvody pre tvrdenie, že moderná veda sa znovu zrodila v moslimskom svete potom, čo sa to zdalo byť jej skutočným začiatkom (viď jeho neobyčajnú monografiu Jesus, Islam, Science) (Ježiš, islam, veda – pozn. prekladateľa). Nikto neponúka hlbšie pochopenie dôsledkov pohľadu na Boha ako čistú vôľu tak, ako Otec Jaki.
Metafyzická podpora prirodzeného práva nielenže položila základy modernej vedy, ale taktiež poskytla základ pre postupný vývoj konštitučnej vlády. Nadradenosť sily v islamskom myslení však podobné vyhliadky podkopala. Ak nedovolíme existenciu sekundárnych príčin, nemôžeme vyvinúť prirodzené právo. Ak nemôžete vyvinúť prirodzené právo, nemôžete si predstaviť konštitučný politický poriadok, v rámci ktorého človek – prostredníctvom svojho rozumu – vytvára zákony, ktorými si vládne a správa sa slobodne. Keďže demokracie zakladajú svoj politický poriadok na rozume a slobodnej vôli, a nechávajú nezodpovedané otázky, ktoré islamisti veria, že boli definitívne zodpovedané zjavením, islamisti považujú demokracie za svojich prirodzených a úhlavných nepriateľov.
Nezvyčajnou vecou je, že nezáleží na tom, či pohľad na realitu čoby čistú vôľu má svoje základy v deformovanej teológii, alebo úplne sekulárnej ideológii, ako Hegelova či Hobbesova: politické konzekvencie sú rovnaké. Ako reverend James V. Schall poukázal, myšlienka čistej vôle na základe reality vyústi do tyranie. Neusporiadaná vôľa, nespútaná pravým rozumom – to je politický problém.
Radikálni moslimovia prekladajú svoju verziu Božej všemohúcnosti do politiky neobmedzenej moci. Ako Božie nástroje, sú kanálikmi tejto sily. Keď je nadradenosť moci postulovaná, terorizmus je ďalším logickým krokom k moci, ako to bolo v sekulárnych ideológiách 20. storočia: nacizme a marxizme – leninizme. To je to čo viedlo Usámu Bin Ládina k uchopeniu prekvapujúceho vyhlásenia svojho duchovného krstného otca, Abdulaha Azzama, ktoré Bin Ládin citoval vo videu z novembra 2001 vydanom po 11. septembri: „Terorizmus je povinnosťou v Alahovom náboženstve“. Toto môže byť pravdou – že násilie v rozširovaní viery je povinnosťou – ak, ako Benedikt povedal, Boh je bez rozumu“.
Problém dneška je, že podporovatelia rozumu v islame sú stratení. Konečným výsledkom odmietnutia rozumu a straty kauzality je ich vzájomné vylučovanie sa. Ako nedávno podotkol Fouad Ajami, „kdekoľvek sa v islamskom svete nachádzam, je to rovnaký problém: príčina a následok, príčina a následok“.
Nie je to tým, žeby strana rozumu neexistovala – sú tu niektorí neobyčajne inteligentní moslimskí myslitelia, ktorí by radi videli neo-Mu’tazalitské hnutie v rámci islamu, opätovné nastolenie nadradenosti rozumu, aby mohli otvoriť dvere pre interpretáciu a vyvinúť nejaký základ prirodzeného práva pre ľudský, politický a konštitučný poriadok. Podľa iránskeho mysliteľa Abdolkarima Sorousha: „Časť chápania imámov, ktoré existuje dnes v spoločnosti… či dokonca konceptu Boha, nie je celkom kompatibilné so zodpovedným štátom a nedovoľuje spoločnosti rásť a vyvíjať sa v modernom zmysle.“ Reformistický mysliteľ narodený v Tunisku Lafif Lakhdar volá po návratu “Mu’tazalitského a filozofického myslenia, ktoré by podrobilo sväté písmo, na základe ktorého je náboženstvo založené, interpretácii prostredníctvom ľudskej mysle.“ Existujú moslimovia, ktorí takéto veci povedia, no mnohí z nich, ako Sorous a Lakhdar, sú kvôli vlastnému bezpečiu na Západe.
Existuje v rámci moslimského sveta voličský potenciál, ktorý by mohol rozpracovať teológiu, ktorá by dovolila návrat rozumu, rehelenizáciu islamu s Alahom ako racio? Bolo by naivné predpokladať, že si to bude vyžadovať čokoľvek menej než obrovskú zmenu. Ak sa to neuskutoční, je ťažké predstaviť si, aký spôsob dialógu v rámci islamu sa môže uskutočniť. Je veľa moslimov (v Turecku a v rozvíjajúcich sa demokraciách v Indonézii a Malajzii, o obrovskej populácii moslimov v Indii ani nehovoriac), ktorí chcú vstúpiť do moderného sveta – s jeho modernou vedou a modernými politickými inštitúciami – a zároveň si udržať vlastnú vieru. Nanešťastie, myšlienky, ktoré naberajú na obrátkach, nie sú ich. Toto je tá kríza, ktorá sa teraz uberá smerom na Západ. Aby sme jej mohli čeliť, Benedikt nám hovorí, že máme naliehavý dôvod znovu získať vlastnú vieru a vyzdvihnúť tieto veľmi dôležité otázky spolu s ňou.
Autor je bývalým zvláštnym poradcom prezidenta USA Ronalda Reagana (1985-1986), bývalým riaditeľom Hlasu Ameriky (2001-2002) a prispievajúcim editorom magazínu CRISIS.
Článok bol pôvodne uverejnený v novembrovom vydaní magazínu CRISIS 10/2006.
Preložil Ľuboš Mikuška, KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2006.
