Koncom leta minister školstva Ján Mikolaj zahviezdil návrhom umelo zvýšiť počet vysokoškolských študentov. Rozhodol, že 5 000 prvákov bude prijatých na vysoké školy navyše, aby nemuseli v čase krízy skončiť na podpore v nezamestnanosti (viac tu alebo tiež tu). Skvelý nápad! Síce na to nie sú zdroje, ale ako dobre to vyzerá na papieri! Umelým znížením počtu nezamestnaných zabije náš reformný stratég jednou ranou i druhú muchu – zvýši vzdelanostnú úroveň obyvateľstva. Samozrejme, tiež iba na papieri, ale veď o to predsa ide. Načo sa trápiť s kvalitatívnymi zmenami, keď sa dá tak ľahko žonglovať s číslami! Takéto „papierové“ hry sú predsa odjakživa základnou osnovou každej päťročnice… Ehm, pardon, všetkých „akčných plánov“ našej sociálne orientovanej vlády. Minister Mikolaj je jednoducho profík, od ktorého sa treba učiť. A tí snaživejší sa veruže učia. Ako napríklad „reformátori“ v SDKÚ-DS.
Opoziční rivali dlho hútali, čím by tak mohli tie Mikolajove „reformné“ tromfy prebiť – až vyhútali. Vytiahli vlastnú „vzdelávaciu“ kartu a navrhli predĺženie veku povinnej školskej dochádzky na 18 rokov. Návrhom chcú riešiť najmä problémy rómskych detí. Keby boli dlhšie v školách, netúlali by sa po uliciach a nerobili by neplechu (viac tu). Mnohí z nich síce do tej školy nechodia poriadne ani dnes, ale to predsa nevadí, „papierové“ zmeny majú vraj moc zázračne naštartovať pozitívne zmeny aj v realite.
Obidva návrhy sú z rovnakého súdka – z toho naivno-populistického. Na prvé počutie možno dobre znejú, no v konečnom dôsledku budú mať efekt presne opačný – zdeformujú i tých zopár rozumných snáh o nápravu nášho chorého vzdelávacieho systému. Byrokracia a zadubenosť sa v ňom rozliezla už do všetkých kútov ako chronická infekcia. A namiesto razantného vyčistenia terénu a naštartovania bolestivého procesu uzdravenia s ňou naše politické „elity“ bojujú stále iba verbálne.
Ak má byť proklamovaná Mikolajova reforma o zvýšení kvality vo vzdelávaní a o zdravej konkurencii medzi školami, nanútené kvóty pri prijímaní študentov sú úplná blbosť. Ak má byť cieľom reformy základných a stredných škôl nielen modernizácia obsahu vzdelávania, ale aj posilnenie slobody a osobnej zodpovednosti vo vzdelávaní, masové donucovanie dospelých ľudí drať školské lavice je rovnaká hlúposť. Centrálne plánovaný počet študentov vonkoncom neladí s konceptom komplexnej akreditácie vysokých škôl, ktorá má konečne sledovať kvalitu a nie kvantitu. Zvyšovanie veku povinnej školskej dochádzky sa zase míňa s myšlienkou domáceho vzdelávania, či so zámerom viac vtiahnuť podnikateľské prostredie do rozvoja stredného odborného vzdelávania. Obidva návrhy sú v konečnom dôsledku iba ďalším zbytočným plytvaním peniazmi, vytiahnutými z nášho vrecka.
Kvalita vzdelávania sa nedá zlepšiť opatreniami, ktoré čoraz viac regulujú vzdelávací priestor. Túžba mať mládež čo najviac pod štátnou kontrolou všetko iba zhoršuje. Liekom je práve opačná cesta – podporovať pestrosť vzdelávacích ciest, dôverovať odborným, nie populistickým iniciatívam, zodpovednosť za budúcnosť detí presunúť späť na rodičov a spoľahnúť sa na ozdravné mechanizmy konkurencie a verejnej kontroly.
Ak sa toto nepodarí, časom môžu naše deti prevalcovať ešte absurdnejšie návrhy. Napríklad nápad presadiť model „celodennej školy“ – vyučovanie natiahnuť do neskorého popoludnia a deti pustiť domov až na večeru. V Nemecku je tento model čoraz populárnejší, najmä v mestách, ktoré zaplavili silné imigračné vlny, pretože ponúka konkrétne riešenia na konkrétne problémy. Slovenskí sociálni inžinieri ho však pokojne môžu dotiahnuť do dokonalosti a naordinovať ho celoplošne všetkým školopovinným deťom. Na Kube to tak funguje už roky a zatiaľ sa tam nikto nesťažoval… A vôbec, nemali by sa tým deckám zrušiť i letné prázdniny? Veď dva mesiace sa len tak flákajú bez odborného dozoru!
Autorka je analytička KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2009.
