Paradox múdrosti

Ak vám praktický lekár povie, že cenou za dlhovekosť je fyzické a duševné chátranie, Elkholm Goldberg chce povedať niečo iné – že starnutie sa môže spájať s múdrosťou. To nazýva paradoxom múdrosti.

Svojej knižke Paradox múdrosti dal Goldberg podtitul Jak být duševně výkonnější, přestože mozek stárne (knižku preložil do češtiny František Koukolík. Praha: Karolinum 2006).

Dnes sa adoruje mladosť, ale ja by som rád začal z opačnej strany. V druhom dieli Goetheho Fausta sa jenskí študenti posmievajú Mefistotelovi za jeho starobu, na čo Mefistofeles – ironicky, akože ináč – poznamená, že nech si len počkajú do jeho veku. Milan Kundera má zase v Směšných láskach veľkú filipiku proti mladosti, ktorú niekoľkokrát v rozličných životných obdobiach zopakoval v odlišných podobách. Mladosť preňho znamenala lyrickosť, predstavu totálnej ľudskej celistvosti a totožnosti, ktorú odmietol ako naivnú a v krajnom prípade zhubnú. Tým chcem povedať len to, že s mladosťou a starobou je to ošemetné, rovnako ako s novým a starým. V tradičnej spoločnosti, založenej na skúsenosti staroby sa odmietalo všetko nové a s ním aj mladosť, v modernej spoločnosti, v ktorej dominuje novosť, sa zase odmieta všetko staré a s ním aj staroba. Elkholm Goldberg navrhuje iné riešenie – rešpektovanie múdrosti staroby rovnako ako trúfalosti mladosti. Netreba si pritom robiť ilúzie, že vzťah medzi mladosťou a starobou by sa mohol stať po tomto zistení zrazu nekonfliktný. Stačilo by, keby si starí uvedomovali, že boli mladí a mladí, že zostarnú. Múdrosť formuluje Goldberg ako poznávanie informačných komplexov (ja by som to skôr označil za uvažovanie v súvislostiach) a schopnosť (kompetenciu, založenú na skúsenosti) rozlišovať medzi deskriptívnymi vedomosťami, odpovedajúcimi na otázku „čo to je“ a preskriptívnymi vedomosťami, odpovedajúcimi na otázku, „čo mám robiť“.

Na svoj koncept má Elkholm Goldberg dobré neuropsychologické dôvody. Vychádza z poznatku, že pravá mozgová hemisféra je kľúčovo dôležitá v mladosti, v „období odvážnej plavby nezmapovanými vodami“ a ľavá hemisféra v zrelom veku, v období múdrosti, v „nazeraní na nové javy prizmou rozsiahlych minulých skúseností“. Pravá hemisféra je zdrojom tvorivosti a inovácií, v ľavej zhromažďuje postupom času naša knižnica pamäti informačné komplexy. Výsledkom je, že sa rastúcou mierou spoliehame na našu ľavú hemisféru a klesajúcou na pravú. Pomer používania hemisfér sa nevyhnutne posúva sprava doľava. Priebeh vývojových období našej mysle sa odvíja s premenou vedúcej úlohy pravej hemisféry v mladosti na vedúcu úlohu ľavej hemisféry v starobe v poznávacej aj afektívnej doméne. Pravo-ľavý presun centra kognitívnej a emočnej gravitácie prebieha ruka v ruke. Je to presvedčivé vyjadrenie spojenia citu a poznávania v našom duševnom vývoji a živote. Ľavá hemisféra získava v priebehu života viac z duševných činností ako pravá a lepšie odoláva chátraniu, ktoré je dôsledkom starnutia, pričom jej výkon trvalo zväčšuje a posilňuje kognitívna aktivita.

A dosť. To stačí Goldbergovi na to, aby rehabilitoval starnutie, ale nezatratil mladosť a aby kvôli múdrosti staroby nezabudol na inovačnú schopnosť mladosti. Goldberg dáva svojou knihou dve odpovede. Spolu s Wiliamom Jamesom odpovedá mladým na mefistofelovskú a kunderovskú otázku a odkazuje im, že by bolo dobré, keby si dokázali všimnúť, ako rýchlo sa stávajú chodiacimi súbormi zvyklostí a venovali väčšiu pozornosť svojmu správaniu, pokiaľ sú ešte plastickí. Starým hovorí, že nič nie je stratené, napriek tomu, že telesné a duševné chátranie sa zastaviť nedá, lebo ľavú mozgovú hemisféru možno cvičiť do vysokej staroby a tým vytvárať skúsenostné zázemie nových komplexov, pokiaľ si človek uchová prezviedavosť, otvorenosť voči novým podnetom a ochotu cvičiť si pamäť.

Je tu však jedno riziko. Človek si pamätá podľa dôležitosti, ale v oveľa väčšej miere podľa toho, ako často sa nejaká informácia opakuje. V súčasnom svete sa najčastejšie opakuje to, čo má človeka ovplyvniť okamžite, napriek krátkodobej platnosti. Je to tak v reklame aj v politike, ktorá je tiež reklamou svojho druhu. Človek si neukladá do pamäti len to, čo utvára jeho múdrosť, ale najmä to, čo už dávno stratilo platnosť. Preto je toľko pochabej staroby a mladosti, tej prvej, utvrdzovanej tým, čo už dávno neplatí, tej druhej v tom, že bude večná.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 12/2007 dňa 19. marca 2007.

Navigácia