„Francúzsky liberálny ekonóm“ znie ako oxymoron. Francúzski prezidentskí kandidáti sa predháňajú v tomu, kto voličom sľúbi väčšiu hlúposť – v ostatnom čase vedie asi Nicolas Sarkozy, ktorý hlása európsky protekcionizmus, potravinovú sebestačnosť a európsku daňovú harmonizáciu. Do tej miery, do akej sú názory politikov odrazom názorov mediánového voliča, je Francúzsko krajinou kolektivizmu a ekonomických teórií, ktoré boli zdiskreditované pred mnohými desaťročiami.
Tradície vs. súčasnosť
Paradoxom je, že Francúzi napriek svojej kolektivistickej povesti majú bohatú tradíciu ako liberálnych mysliteľov, tak aj solídnych ekonómov. Zvedavosť markíza de Condorcet a rytiera de Borda položila základy pre cestu k modernej teórii volieb, ktorá je jednou z dôležitých tém pre ekonómov verejného sektora a politiky. Sto rokov pred nimi, Richard Cantillon napísal dielo, ktoré v hrubých rysoch anticipuje Bohatstvo národov Adama Smitha. Smithov súčasník, gróf Turgot, je autorom prác, ktoré len nezaslúžene nestoja na rovnakom piedestáli ako Smithovo Bohatstvo a Ricardove Princípy. Pamflety Frédérica Bastiata sú legendárnou expozíciou základných ekonomických právd, prekladané do desiatok svetových jazykov.
V dvadsiatom storočí Maurice Allais a Edmond Malinvaud sú autormi statí, ktoré si žiadny ekonóm nemôže dovoliť ignorovať. Podobne je tomu na poli politickej filozofie, liberálni myslitelia ako Raymond Aron alebo Jean-François Revel sú klasikmi svojho žánru. Čo sa teda stalo s Francúzskom, že už negeneruje taký elán a originalitu ani na poli ekonomickom ani na poli liberálneho politického myslenia?
Školstvo
Jeden z problémov leží vo vysokom školstve. Systém, ktorí vyzeral inovatívny pred sto rokmi je dnes monštróznou centrálne riadenou organizáciou, ktorá nemôže držať krok s vysokým školstvom v anglosaských krajinách. Najtalentovanejší francúzski študenti sú dnes v Spojených štátoch a Veľkej Británii a veľká časť z nich sa nemieni vrátiť do krajiny Slobody, Rovnosti a Bratstva.
Platí to o všetkých vedných odboroch, ale najmä o ekonómii, ktorá podľa všetkého hrá kľúčovú úlohu pri porozumení tomu, aké politiky krajine škodia a aké jej pomáhajú. S výnimkou niekoľkých špičkových francúzskych škôl, akou je univerzita v Toulouse alebo niektoré parížske pracoviská, je francúzske ekonomické myslenie ďaleko v závese anglosaského sveta. Študenti sa učia zastarané teórie a ortodoxnú teóriu verejných financií, ktorá vidí štát ako benevolentnú entitu, opravujúcu trhové nedokonalosti.
Chabé vyhliadky
V tomto prostredí sú vyhliadky na zásadnú zmenu k lepšiemu veľmi chabé. O to viac úcty prechovávam k hŕstke francúzskych ekonómov, ktorí dnes prechovávajú veľkú tradíciu francúzskej liberálnej ekonómie. Najznámejším predstaviteľom tejto skupiny je nepochybne Pascal Salin, ktorý čoskoro [21. marca 2007] zavíta na Slovensko s prednáškou organizovanou Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika. Pascal Salin je už dlhé roky profesorom ekonómie na Univerzite Paríž IX-Dauphine, držiteľom mnohých ocenení, medzi nimi aj rytierom Čestnej légie. Jeho učebnica makroekonómie bola dokonca krátko po Novembri preložená do slovenčiny a vydaná v slovenčine.
Salin ako odpoveď
Pascal Salin je ekonómom so silným liberálnym presvedčením a netají sa tým. V očiach niektorých by sa ekonóm nemal otvorene hlásiť k nijakému ideologickému prúdu, nakoľko to môže mať vplyv na objektivitu jeho vedeckej práce. Toto je, zvlášť vo Francúzsku, zdôrazňované vtedy, ak je dotyčný ekonóm ekonómom liberálnym. Proti takejto obave nemožno nič namietať, nájde sa veľa prác, ktoré sa tvária ako ekonomická teória a vykľuje sa z nich ideologická agitka – či už liberálna, alebo sociálnodemokratická či marxistická.
Tieto výčitky by však nebolo na mieste adresovať Pascalovi Salinovi. Jeho spôsob kombinácie liberálnych presvedčení a vedeckej práce je taký, že mu vyslúžil rešpekt aj tých z druhej strany ideologickej barikády. Pred dvoma rokmi dokonca ako jeden zo služobne najstarších a najváženejších členov ekonomickej profesie vo Francúzsku predsedal komisii, ktorá uskutočňuje celonárodné konkurzy na posty profesorov ekonómie.
Človek, ľudia, inštitúcie
Ekonómia Pascala Salina je ekonómiou humanistickou. V centre jeho záujmu je človek, vybavený svojím rozumom, a pohybujúci sa v prostredí neistoty a ekonomickej vzácnosti. Jeho činnosťou a interakciou s ďalšími ľuďmi vznikajú inštitúcie, ktoré umožňujú ekonomický rozvoj. Salin tak spolu s Coasom, Demsetzom a Alchianom vidí vlastnícke práva ako inštitúciu kľúčovú pre ľudské spolužitie.
Jeho dôraz na ochranu vlastníckych práv tak nie je ľpením na akejsi liberálnej dogme, ale je výsledkom hlbokého pochopenia úlohy transakčných nákladov, externalít a povahy ľudského jednania. Pochopenie samoorganizujúcich vlastností ľudských spoločností a spontánneho poriadku viedlo Salina k originálnym teóriám nielen na poli mikroekonómie a ekonómie vlastníckych práv, ale aj bankového sektora či zdaňovania.
Je obhajca konkurencie pri emisii peňazí, myšlienky, ktorá možno pôsobila extrémisticky, keď ju pred niekoľkými desaťročiami načrtol Hayek ale ktorá je dnes v bežnej argumentačnej výbave nových klasických makroekonómov. Rovnako je kritikom daňovej harmonizácie, argumentujúc tým, že konkurencia medzi rôznymi daňovými systémami predstavuje najlepší mechanizmus na zabezpečenie fiškálnej disciplíny vlád.
Bez prívlastkov
Nie je celkom presné, keď je Salin charakterizovaný ako predstaviteľ rakúskej školy. Aj keď si od Misesa, Hayeka či Rothbarda požičiava veľa, jeho dielo vytvára mosty medzi touto, dnes už pomaly miznúcou školou, a ekonómiou transakčných nákladov, školou verejnej voľby a novou klasickou makroekonómiou (tu sú afinity zjavné najmä v oblasti teórie bankového sektora).
Mnohí vstupujeme do ekonomickej profesie s nádejou, že tieto kategórie ekonomických škôl sú zbytočné a že by sme sa všetci mali snažiť robiť dobrú ekonómiu bez prívlastkov. Pascalovi Salinovi sa to celý život darilo a darí sa mu to doteraz v prostredí, ktoré je nepriateľské ako liberalizmu, tak chápaniu elementárnych ekonomických princípov.
Ak má Francúzsko šancu na zmenu k lepšiemu, tak som si istý, že v nej Pascal Salin a jeho študenti zohrajú aspoň takú úlohu, akú pri zmene Veľkej Británie k lepšiemu zohrali Hayek, Friedman a Harris.
Autor je doktorand na George Mason University, USA a člen Inštitútu pre slobodnú spoločnosť. Článok bol publikovaný v týždenníku TREND 10/2007 dňa 8. marca 2007.
Pascal Salin bude ako hosť KI prednášať v Bratislave dňa 21. marca 2007 na tému Prečo potrebujeme kapitalizmus a konkurenciu v rámci cyklu presnášok CEQLS. Viac o prednáške vrátane možnosti zúčastniť sa nájdete na stránkach KI tu.
