Tiež sa stretávate na webe s textami, ktoré interpretujú ekonómiu žalostne nesprávne? Protitrhové tvrdenia sa v nich opakujú tak často, až ich ľudia považujú za pravdu. Bohužiaľ, tieto mýty sú oveľa staršie ako internet.
Digitálny vek so sebou prináša väčšiu mieru vystavenia ľudí lživým tvrdeniam. Prostredníctvom dávok ekonomickej gramotnosti nám však taktiež umožňuje efektívne im čeliť. Základná ekonomická teória stačí na odstránenie väčšiny dezinformácií. Občas však ľudia potrebujú vidieť empirické údaje, aby boli ochotní otvoriť svoju myseľ ekonomickému spôsobu myslenia.
V mojom nedávno zverejnenom článku 5 ekonomických mýtov, ktoré nikdy nevymrú som sa len dotkol „špičky ľadovca“. Teraz predkladám ďalších päť tvrdení „všeobecného poznania“, pri ktorých empirické dôkazy poukazujú na ich nesprávnosť.
Mýtus číslo 1: Imigranti berú Američanom pracovné miesta a znižujú im mzdy
Napriek konvenčnej múdrosti, ktorá hovorí, že prisťahovalci redukujú mzdy, výskum imigrácie v USA publikovaný National Bureau of Economic Research (NBER) ukázal, že „imigrácia má pozitívny čistý efekt na zamestnanosť domácej populácie“. Štúdia o imigrácii v bohatých krajinách, publikovaná nemeckými ekonómami, poukazuje na to, že imigrácia má „pozitívny vplyv na HDP na obyvateľa a negatívny vplyv na agregátnu nezamestnanosť, ako aj na mieru nezamestnanosti domorodcov a cudzincov“. Podľa prieskumu empirickej evidencie imigrácie a amerických platov, ktorý zverejnila Brookings Institution:
„Ekonómovia zistili, že predošlé vlny imigrantov mali v priemere tendenciu zvýšiť americké platy. V skutočnosti štúdie ukázali, že imigrácia spôsobila malé ale pozitívne prírastky v platoch zamestnancov narodených v USA, ktoré sa pohybovali medzi 0,1 až 0,6 percentami v rokoch 1990 až 2006.“
Mnohí ľudia tvrdia, že imigranti prichádzajú do hostiteľskej krajiny, aby profitovali z výhod sociálnej pomoci, čo spôsobuje štátu nemalé náklady. Prieskum Harvardskej univerzity o empirických dôkazoch ekonomických efektov imigrácie však preukázal, že „imigranti majú v priemere nepatrný pozitívny fiškálny efekt pre hostiteľskú krajinu“. Nedávno uskutočnená štúdia napríklad preukázala, že napriek švédskemu sociálnemu štátu boli čisté príspevky rumunských a bulharských imigrantov do rozpočtov verejných financií „signifikantne pozitívne“.
Mýtus číslo 2: Nadnárodné korporácie presúvajú naše pracovné miesta za oceán
Tento argument prichádza väčšinou z antiglobalistického tábora. Z ich pohľadu korporácie exportujú americké pracovné miesta za oceán, kde môžu zaobchádzať s ich pracovníkmi ako so zvieratami a platiť im sotva toľko, aby prežili. Dôsledkom takýchto názorov je stanovisko, že zahraničný obchod by sa mal obmedziť. To by podľa nich malo priniesť osoh obom stranám – zahraničným pracovníkom, ktorí sú vykorisťovaní ako aj domorodcom, ktorí strácajú svoje pracovné miesta.
Ale tento svetonázor postráda jeden kľúčový komponent: dôkazy. Väčšina ľudí jednoducho považuje za pravdivé, že presunutie jedného amerického pracovného miesta za hranice znamená automaticky stratu jedného miesta v USA a že nadnárodné korporácie vykorisťujú ich pracovníkov. Podľa štúdie US International Trade Commission však:
„Zamestnávanie v zahraničných dcérskych spoločnostiach a zamestnávanie v materských spoločnostiach v USA sa navzájom doplňujú (zamestnanosť v americkej produkcii je vyššia, keď je vyššia zamestnanosť v dcérskych spoločnostiach v krajinách s vyšším príjmom); pritom sa zdá, že zamestnávanie v dcérskych spoločnostiach krajinách s nízkym príjmom nemá žiadny dopad na zamestnanosť v USA. Tento posledný bod je v priamom protiklade s tvrdením oponentov offshoringu, ktoré predpokladá, že zahraničné pracovné miesta nahrádzajú domáce pracovné miesta.“
Inými slovami, americké nadnárodné korporácie, ktoré premiestňujú pracovné miesta do ich zahraničných filiálok, skutočne neznižujú domácu zamestnanosť.
Taktiež sa potvrdzuje, že premiestnenie pracovných miest do krajín s vysokým príjmom je spojené s nárastom zamestnanosti v domácej materskej spoločnosti. Aj iné štúdie potvrdzujú tento objav. Jedna správa priniesla záver, že „súčasná empirická evidencia poukazuje na to (aj keď iba predbežne), že nárast zamestnanosti v zahraničných filiálkach amerických nadnárodných spoločností je spojený skôr s väčšou než menšou zamestnanosťou v amerických materských spoločnostiach.“
Okrem toho, čo sa týka tvrdenia, že nadnárodné korporácie vykorisťujú svojich zamestnancov, článok NBER poukazuje na to, že:
„Na empirickej úrovni … neexistuje prakticky nijaká pozorná a systematická evidencia, ktorá by demonštrovala, že by nadnárodné firmy vo všeobecnosti negatívne vplývali na ich zamestnancov … v skutočnosti existujú rozsiahle empirické dôkazy, ktoré poukazujú na pravý opak. Zahraničné vlastníctvo zvyšuje platy tak zvýšením produktivity ako aj expanziou veľkosti produkcie; a tým zlepšuje pracovné podmienky pre ich zamestnancov.“
Oponenti globalizácie a slobodného trhu sa často opierajú o argumenty, ktoré berú doslovne a preto sú dosť presvedčivé. Predpoklady, o ktoré sa opierajú ich argumenty, sú však preukázateľne chybné.
Mýtus číslo 3: Vládne výdavky a zamestnávanie vo verejnom sektore znižujú nezamestnanosť
Dvaja ekonómovia z University of Delaware, Burton Abrams a Siyan Wang, použili dáta z 20 rozvinutých krajín, ktoré pochádzali z obdobia viac ako 30 rokov, aby preskúmali, ako verejné výdavky vo forme ich pomeru k HDP ovplyvňujú mieru nezamestnanosti (pritom počítali aj s inými relevantnými faktormi). Títo ekonómovia zistili, že:
„Zvyšovanie vládnych výdavkoch podkopáva ekonomický rast a dvíha mieru nezamestnanosti. Okrem toho rôzne typy vládnych výdavkov majú odlišný dopad na rast a nezamestnanosť. Transfery a dotácie majú väčší negatívny efekt ako vládne obstarávanie. Grangerove testy kauzality navyše poukazujú na jednosmernú kauzalitu od vládnych výdavkov k ekonomickému rastu a miere nezamestnanosti.“
Tieto zistenia sú obzvlášť relevantné, pretože nepreukazujú iba určitú koreláciu, ale opierajú sa o testy kauzality, aby zistili, že vládne výdavky zapríčiňujú vyššiu nezamestnanosť, nie opačne. Výskum iných ekonómov prináša podobné výsledky.
Okrem toho vedci skúmali aj vzťah medzi štátnou a súkromnou zamestnanosťou. Použitím dát zo vzorky rozvinutých krajín z obdobia 1960 až 2000, európski výskumníci zistili, že „v priemere mohlo viesť vytvorenie 100 pracovných miest vo verejnej správe k eliminácii asi 150 miest v súkromnom sektore, k miernemu zníženiu účasti na trhu práce a k nárastu počtu nezamestnaných o približne 33 ľudí“.
A nedávna štúdia Medzinárodného monetárneho fondu prišla k nasledujúcim záverom:
„Vysoká miera zamestnanosti vo verejnom sektore, ktorá spôsobuje podstatné fiškálne náklady, má negatívny vplyv na mieru zamestnanosti v súkromnej sfére a neznižuje celkovú mieru nezamestnanosti… Zamestnávanie verejným sektorom neznižuje nezamestnanosť, zvyšuje fiškálnu záťaž a prostredníctvom zníženia zamestnanosti v súkromnom sektore brzdí dlhodobý rast.“
Všetky tieto empirické dôkazy poukazujú na to, že väčší štát nie je riešením pre pretrvávajúcu nezamestnanosť. V skutočnosti existuje dôvod veriť tomu, že väčší štát prináša neželané výsledky pre zamestnanosť.
Mýtus číslo 4: „Konzervatívne“ ekonomické politiky vedú k pomalšiemu rastu zamestnanosti
Oponenti slobodného trhu nedávno uviedli na sociálnej sieti porovnanie vysokého rastu zamestnanosti Kalifornie, štátu, ktorý zvýšil dane, s nízkym rastom zamestnanosti Kansasu, štátu, ktorý znížil dane. Avšak títo oponenti ignorujú fakt, že Kansas má mieru nezamestnanosti nižšiu ako 5 %, zatiaľ čo miera nezamestnanosti Kalifornie je 7,4 % a tým jedna z najvyšších v krajine. Ale okrem toho, toto sú štatistiky vyňaté z celkového kontextu. Efekt špecifických politík na zamestnanosť sa nedá určiť na základe dát z dvoch štátov z obdobia jedného roku.
Našťastie výskumníci z FED-u preskúmali, ako „konzervatívne“ ekonomické politiky, ktoré sú vlastne klasické liberálne politiky, vplývajú na ekonomický rast. Po kontrole asi dvanástich iných rušiacich premenných autori zistili, že štáty s menším zasahovaním vlády do ekonomiky vykazujú rýchlejší rast zamestnanosti. Podľa Thomasa A. Garretta a Russella M. Rhinea z výskumného oddelenia Federálnej rezervnej Banky v St. Louis,
„Štáty s väčšou ekonomickou slobodou – definovanou ako ochrana súkromného vlastníctva a súkromné trhy, ktoré fungujú s minimálnou štátnou interferenciou – zaznamenali väčšie miery rastu zamestnanosti. Okrem toho sme zistili, že menej reštriktívny štát a národná politika trhu práce, majú v členských štátoch USA najväčší dopad na rast zamestnanosti.“
Ďalšie výsledky poukazujú na to, že sloboda pracovného trhu a menší rozsah a zasahovanie vlády, ako dva komponenty ekonomickej slobody, sú podstatnými determinantami rastu zamestnanosti naprieč USA.
Podobne, ekonómovia Lauren Heller a Frank Stephenson preskúmali dáta z 50 štátov, ktoré pochádzajú z obdobia medzi rokmi 1981 a 2009. Po kontrole ostatných rušiacich faktorov autori zistili, že štáty s väčšou ekonomickou slobodou vykazovali nižšiu nezamestnanosť, väčšiu účasť na pracovnom trhu a väčší pomer zamestnanosti k populácii (percento zamestnaných ľudí v produktívnom veku).
Mýtus číslo 5: Verejné výdavky sú dobré pre ekonomický rast
Výskum ukazuje, že v bohatých krajinách vedú ďalšie verejné výdavky k pomalšiemu ekonomickému rastu aj vtedy, keď sa počíta s možnosťou opačnej kauzality. Štúdia o evidencii tohto javu, ktorú vykonali švédski ekonómovia Andreas Bergh a Magnus Henrekson, hovorí o tom, že „výskum v tejto oblasti sa približuje ku konsenzu: korelácia [medzi veľkosťou štátu a ekonomickým rastom] je negatívna“. Štúdia Svetovej banky o vzťahu medzi štátom a blahobytom v Európe prišla k nasledovnému záveru: „zefektívnite alebo zmenšite vládny aparát“.
Aj pre rozvojové krajiny môže byť žiaduce obmedziť veľkosť ich verejného sektora. Výskum ukázal, že „dôležité indikátory ekonomickej slobody ako otvorenosť obchodu a malý rozsah vlády sú silno spojené s redukciou chudoby“.
V roku 2013 ekonóm Livio Di Mattero z kanadského think tanku Fraser Institute publikoval dôležitý výskum, ktorý mal určiť vrchol veľkosti vlády (meranej ako pomer verejných výdavkov k HDP), ktorá maximalizuje ekonomický rast. Použitím dát zo 70 krajín z obdobia medzi rokmi 2000 – 2011 a kontrolovaním mnohých ďalších premien, zistil ekonóm Di Mattero, že „ročný rast HDP na obyvateľa sa maximalizuje na 3,1 % pri pomere verejných výdavkov k HDP vo veľkosti 26 %. Pri vyššom pomere ekonomický rast klesá.“
Napríklad v USA predstavovali verejné výdavky v roku 2012 viac ako 40 % HDP. V krajinách ako Francúzsko, Dánsko a Švédsko presiahol tento pomer 50 %. Tieto krajiny sa nachádzajú teda v bode, keď veľkosť ich verejnej správy je škodlivá pre ich ekonomický rast a tým aj pre životný štandard ich občanov.
Záver
Tvrdenia by mali byť podložené empirickými dôkazmi. Žiaľ, ľudia na ne neraz nehľadia a preto tvrdenia, ktoré sa často opakujú, zvyknú prijímať ako „fakt“. Veľa ľudí si jednoducho myslí, že vláda dokáže vytvoriť pracovné miesta – alebo že každý novo zamestnaný imigrant so sebou prináša stratu jedného pracovného miesta pre domáceho obyvateľa – namiesto toho, aby sa trápili s vyhľadávaním výskumov k danej problematike.
V závere sa dá konštatovať, že najmúdrejšie je byť skeptický k akýmkoľvek ekonomickým tvrdeniam, kým ich autori neponúknu presvedčujúce dôkazy.
Autor je študent University of Rhode Island.
Článok bol pôvodne publikovaný na webe časopisu Foundation for Economic Education Freeman.
Preložil Lukáš Klenovský, ekonóm, rizikový analytik a spolupracovník KI.
