17. novembra 1989 siahol komunistický režim v Československu naposledy k násiliu. Použil ho vtedy na vlastné deti. Rozbil im na pražskej Národní tříde hlavy – a vzápätí sa rozpadol. Jakešov Ústredný výbor nemal odvahu postaviť proti miliónovým demonštráciám armádu, a ani Rusi, vyčerpaní plánovaným hospodárstvom, diktatúrou proletariátu, bojom proti Bohu a neústupným Reaganom už nevládali pomôcť.
A tak sa menila ústava, Husáka vystriedal Havel a začala sa sloboda.
Odvtedy prešlo pätnásť rokov. Je to krátka doba, ale my sme sa v nej o sebe dozvedeli veľa nového. Aj to, že sa už predsa len vieme vzoprieť, ale aj to, čo sme o sebe nikdy nechceli vedieť – že nemáme pamäť a že sme pripútaní k hmote oveľa viac než k duchu.
Po tých pätnástich rokoch vieme, že to nebola Praha, ale najmä my sami, kto dokázal tejto krajine príšerne škodiť. Už dokonca začíname tušiť, že to nebol ani len ten jeden obhrublý vidiečan, kto nadlho zničil naše šance byť slušnou krajinou – nevládne už šesť rokov a my zisťujeme, že tu aj bez neho vládne politika nemravnej moci.
Vieme už aj to, že samostatnosť nám z našich národných komplexov nepomohla. Tak trochu o tom svedčí eufória, s ktorou prežívame vzostupy našich inak skvelých hokejistov, úplne to však vyjavuje najmä náš poddanský postoj k trendom z Bruselu. Dodnes tu platí, že kto má vlastný názor, nie je na Slovensku cenený, ale kameňovaný. A ak tu niekto predbehne o pár rokov dobu, je ešte stále kruto odmietnutý, aby neskôr na jeho myšlienkach iní pokojne prežívali.
Aj iné veci sme si za tých pätnásť rokov overili. Že sa napríklad ešte stále vieme navzájom dosť nenávidieť – až tak, že sa pre výhody moci dokážeme unášať a vyhadzovať do vzduchu. Ale tiež, že potom dokážeme na to všetko zabudnúť a s nádejou pokukovať jeden po druhom, ak ide o moc v budúcej vláde. Stále teda chceme najmä prežiť, v tomto sa už celé stáročia veľa nezmenilo.
Vieme už, že dokážeme robiť zaujímavé zvraty. Najskôr sme reformy odmietali a aj preto sa rozpadlo Československo. Nasledoval zápas o povahu tohto štátu, ktorý sledoval slobodný svet s veľkými obavami. Podarilo sa, dokonca sme dnes v reformách predbehli takmer celú Európu. Táto nestálosť je momentálne výhodná, svedčí však o akejsi základnej nezrelosti. Overili sme si aj to, čo sme o sebe dlho tušili. Nemáme hrdú elitu, chýba nám jasný hlas intelektuálov, počujeme od nich len samé triviality, odvodeniny a účelové pravdy.
Necítime ani len cenu vlastnej kultúry. Vzhliadame sa v Západe, ale preberáme z neho najmä to najnižšie. Sme provinční, až to niekedy bolí.
Ale napriek všetkému stálo tých pätnásť rokov určite za to. Dokonca tvrdím, že 17.november 1989 bol na Slovensku úspešný.
Nebyť toho dátumu, nikdy by sme to všetko o sebe nezistili. Áno, ten deň je našim zlým svedomím. Už pätnásť rokov nás obťažuje, pretože ním musíme pomeriavať všetko, čo konáme. Ak ale niečo z tých novembrových dní pretrvalo, potom je to práve toto – už pätnásť rokov tu máme vzťažnú hodnotu, ktorú síce občas chceme vygumovať, od ktorej však nemôžeme ujsť. To nie je málo. To je strašne veľa.
Nie sme ešte tým, čo sme v tú sychravú jeseň v húfoch podpisovali. Už pätnásť rokov ale vieme, čím by sme byť mali – a hoci by sme veľmi chceli, od tohto poznania len tak ľahko neutečieme.
Autor je šéfredaktor vznikajúceho týždenníka .týždeň
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2004
