Neprehľadné prerozdeľovanie a zlodejiny v obstarávaní. Zatajovanie informácií. Neplnenie nezmyselného cieľa stierať regionálne rozdiely. Táraniny o čerpaní. Pochybná efektívnosť a neuveriteľné plytvanie. Aj tak sa dá vnímať našich prvých päť rokov s eurofondmi.
Tie začiatky boli úsmevné. V roku 2001 bol koordinátor predvstupových fondov Roland Tóth z funkcie odvolaný potom, čo ho jeho bývalá manželka verejne obvinila z korupčného prerozdeľovania prostriedkov EÚ. V roku 2003 sme sa z prepisov odpočúvania podnikateľa Jána Badžgoňa, ktoré sa z tajnej služby dostali na verejnosť, dozvedeli, že so vstupom do únie sa blíži obdobie, kedy sa bude „spávať s eurofondmi“. Od roku 2004 máme už ako členská krajina možnosť čerpať z vytúženého miliardového balíka eurofondov. Mnohí sa na ňom nabaľujú a mnohých eurofondy o ten spánok obrali.
Kto z koho?
Eurofondy od počiatku sprevádzajú kompetenčné spory. A to či už tie o počte operačných programov a ministerstvách za ne zodpovedných, alebo boj o ich správu medzi regiónmi a centrálnou vládou, a v neposlednom rade politické hry o to, či úlohu hlavného koordinátora má plniť úrad vlády alebo ministerstvo, ktoré dostalo do vienka regionálny rozvoj v predvstupovom období práve s ohľadom na túžobne očakávaný prílev eurofondov po začlenení krajiny do EÚ.
Tie spory neboli a nie sú o lepšom prerozdeľovaní verejných financií či rozvoji regiónov. Sú to primárne mocenské spory o to, kto bude môcť smerovanie eurofondov k tým „svojim“ priamo ovplyvňovať.
Nástenkári a tajnostkári
Kým v 90. rokoch za Mečiara bolo v kurze tunelovanie pokútne privatizovaných podnikov, za Fica sa zo spoločnej kasy štátu kradne sofistikovane a „v súlade“ so zákonom prostredníctvom verejného obstarávania. Eurofondy sú vhodnou príležitosťou. Tzv. nástenkový tender je výnimočný len tou obludne veľkou sumou, na ktorú sa korupčníci a ich klienti chceli ulakomiť. Tisícky a tisícky ďalších, hoci rozsahom menších, no formou podobných zlodejín sa tu skryto štátom či samosprávou „obstarávajú“ z eurofondov úplne bežne.
Šancu zamedziť takémuto pľundrovaniu trestuhodne premrhala Dzurindova vláda. Zväčša márne sú snaženia poslankyne Lucie Žitňanskej v opozícii dobehnúť zameškané. Jej návrhy sprehľadniť procesy prideľovania eurofondov putovali do koša i na jeseň 2008, keď sa prijímal zákon o eurofondoch. Hoci vicepremiér Dušan Čaplovič i minister Marian Janušek mali opäť raz plné ústa transparentnosti, opozičné návrhy parlament odmietol a bol prijatý bezzubý a zbytočný zákon.
Dodnes tak príslušné ministerstvá nemajú povinnosť automaticky zverejňovať všetky informácie o procese prerozdeľovania eurofondov. Informácií sa tak i naďalej od ministerstiev treba domáhať prostredníctvom infozákona. Skúsenosť, keď na totožnú žiadosť o informácie jedno ministerstvo zareaguje bez okolkov pozitívne, pričom druhé zatajuje a klame, vedie k otázke, či toto je ten Ficov právny štát, ktorým nás okrikoval pred rokmi ešte z opozičných lavíc.
Rozdiely ako zástierka
Parlamentné strany nás už roky vedno kŕmia bájkou o tom, že eurofondy sú prostriedkom na plnenie cieľa znížiť regionálne rozdiely. Ak by sa onen cieľ mal plniť, vyššiu podporu by mali dostávať tie regióny, ktoré sú v štatistických ukazovateľoch (napr. miera nezamestnanosti) na tom horšie. No nedeje sa tak.
Ako ukazujú naše porovnania medzi mierou nezamestnanosti a výškou príspevkov z eurofondov smerujúcich do okresov (prezentácia na stiahnutie vo formáte PPT tu), vôbec neboli systematicky podporované najmä projekty z tých „menej rozvinutých“ regiónov krajiny. Eurofondy prirodzené regionálne rozdiely nezotreli. Prirodzene. Priestor pre ďalšie sľuby politikov a pre ďalšie rozkrádanie aj z tých našich daní v mene nezmyselného cieľa teda ostáva.
Ťažiť a míňať
Ďalším ústredným motívom, ktorý sa rokmi eurofondmi vinie, je úroveň čerpania bruselského peňazovodu. Prostriedky určené na programovacie obdobie 2004-2006 sa dočerpávajú v týchto dňoch a napriek rôznym problémom je predpoklad, že čerpanie bude blízke 100%. Zároveň však už prebieha programovacie obdobie 2007-2013, v rámci ktorého sme dosiaľ z balíka 11 miliárd eur vytiahnutých pre Slovensko z vreciek európskych daňovníkov minuli (či rozkradli) menej než mizerné 1%.
Politická zodpovednosť sa však rozplýva. Európske plánovacie sedemročnice sa totiž logicky nekryjú s našimi štvorročnými volebnými cyklami. A tak, keď je čerpanie uspokojivé, zásluhu si prisvojujú reprezentanti minulej i aktuálnej vlády. Naopak, ak je čerpanie nedostatočné, vedrá alibistickej špiny lejú politici na hlavu zväčša svojim predchodcom. Navyše, debata o čerpaní je úboho plytká. Čo prípadné plné vyčerpanie eurofondov vlastne znamená? Samo o sebe má asi takú vypovedaciu hodnotu ako komunistami vykazovaná plná zamestnanosť v totalitnom Československu.
Plytvanie a obžerstvo
Miliónové logá, predražené právne služby, netrhovo nadsadené ceny za propagandu v médiách, stovky strán neustále dopĺňaných manuálov byrokratickej mašinérie, stovky nových úradníkov a ich školenia v luxusných hoteloch. Špinavé kšefty pre sponzorov vládnych strán. Na vysokú mieru korupcie a klientelizmu upozorňuje už i tajná služba. Aj toto bezbrehé plytvanie je súčasťou čerpania eurofondov. Aj toto je ten Ficov sociálny štát.
Minister Marian Janušek musel po škandalóznom nástenkovom tendri nakoniec odísť. Kreslo po ňom zaujal jeho spolupáchateľ. Korisť sa veselo rozdeľuje ďalej, hostina len pre pozvaných pokračuje. Myslia národne, cítia sociálne a účet za ich obžerstvo platíme my, daňovníci. Náklady rastúcej morálnej krízy z prvej päťročnice s eurofondmi sa budú vyčísľovať ťažko.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2009.
