Peter Gonda píše pre .týždeň stĺpčeky o ekonomike a spoločnosti. Je riaditeľom Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika, ktorý pred mesiacom oslávil 20. výročie založenia. Hoci mnohí ľudia z tohto think tanku išli do politiky, on sa tam nechystá, lebo nemá rád kompromisy.
Prekvapilo ma trochu, ako veľa ľudí si myslí, že náš bývalý režim nebol totalitný. Podľa minuloročného prieskumu Focusu pre KI je to až 45 percent. Ešte viac Slovákov si myslí, že za socializmu bola vyššia životná úroveň a z príjmu si mohli dovoliť viac ako dnes a že ľudia sa aj dožívali vyššieho veku. To sú všetko mýty, evidentné nepravdy, ktoré sa dajú vyvrátiť faktami. Aj na to slúži práve náš projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte. V rámci neho dokončujeme publikáciu o socializme, ktorú chceme zverejniť na jeseň.
Rád prednášam, učenie ma baví. Moju vlastnú Akadémiu klasickej ekonómie robím už 12 rokov, tam sa viem vyslovene „vybúriť“. Je to taký ostrovček pozitívnej deviácie, diskutujeme do hĺbky, otvárame problémy a hľadáme ich podstatu a možnosti ich riešení. Celkom iné je to na UK, kde učím budúcich učiteľov občianskej náuky základy ekonómie. Tam je skôr pasivita, na začiatku to baví mizivé percento. Snažím sa však ich vtiahnuť, zaujať a inšpirovať. Smutné je, že vysokoškoláci majú problém napísať vlastnú esej, vlastnú analytickú úvahu o probléme. Stále sú naučení postrihať niečo z internetu a prirobiť ku tomu popis. Je to pre mňa taká misionárska činnosť, takmer neplatená robota, ale myslím si, že má zmysel. Chcem prispieť k tomu, aby ľudia, ktorí budú učiť deti mali základy ekonomického myslenia.
So športom nie som kamarát. Na gymnáziu sme behávali s telocvikárom, ktorý bol maratónec, vždy som bol posledný, hoci som sa zlepšoval. Pokojne mi dal trojku na vysvedčenie. Behanie mi vôbec pripadá ako neprirodzený až nedôstojný pohyb. (Smiech) Na túry však chodím rád, s rodinou, s kamarátmi kolegami zas niekedy hráme bedminton, ale vždy len štorhru. Pod posteľou mám aj činku, ale skôr na ňu padá prach, málokedy ju aj podvíham.
Zišla by sa mi v živote väčšia praktickosť. Som roztržitý, hlavu mám večne v oblakoch. Rozmýšľam o tom, ako má fungovať spoločnosť, ale keď treba niečo doma zmontovať alebo opraviť, tak voláme svokra alebo odborníkov, ktorých zaplatíme. Ku tomu by som pridal aj dezorientovanosť v priestore. Bežne sa mi stáva, že neviem, kde som, riešim to tak, že sa pýtam ľudí, s tým problém nemám. V reálnom živote som ako-tak úspešný aj vďaka tomu, že mám pri sebe manželku, o ktorú sa môžem vždy oprieť. Neviem si predstaviť, čo by som bez nej robil. Brali sme sa ešte na škole, bývali na manželákoch, sme spolu 25 rokov. A tento silný partnerský vzťah je pre mňa veľmi dôležitý, vlastne je základom môjho života.
Dcéra mi povedala, že stále prednášam. Nielen na prednáškach, ale aj keď si sadnem s rodinou ku stolu, neviem normálne diskutovať, hneď skĺznem do prednášania, rukami rozhadzujem. Vraj sa predvádzam sa. Možno to čiastočne súvisí s nejakou dávkou exhibicionizmu, ktorú v sebe asi mám. Hoci zo začiatku mávam na prednáškach trému, po pár vetách opadne, dostanem sa do tranzu a užívam si to. Na nich aj trpezlivo a pokojne argumentujem. Trochu iné to niekedy býva v osobných neformálnych diskusiách. Tam keď mi niekto niekde začne rozprávať ekonomické bludy, či obhajovať socializmus, viem byť verbálne tvrdší a nepríjemnejší.
Kolegom niekedy lezie na nervy moja buldočia povaha. Keď je nejaký termín, aj desaťkrát im to pripomínam, kým to neurobia. Sme síce kamaráti, ale neraz to inak to nejde, je to dôležité pre inštitút.
Ako dieťa som chodieval spievať a recitovať. Pritom ja spievať neviem. Ale nejako som medzi tie dievčatá zapadol. Recitovať nechcel nikto z triedy, tak si učiteľka slovenčiny pomyslela, že keď vie Peťko písať dobre diktáty, môže ísť aj recitovať. Hanbil som sa pred spolužiakmi, že ku mne tak pristupovala. Nakoniec som recitoval pravidelne, aj som postúpil do okresného kola Hviezdoslovovho kubína.
Som metalový fanúšik. Ani v tínedžerskom veku sa to u mňa nespájalo s neplechami, hoci napríklad prvé dva roky na výške som mal dosť búrlivé. Keď som si však zarobil na brigádach, hneď prvé som si išiel kúpiť rifľovú a koženkovú bundu, metalové tričko, a chodil som na koncerty. Áno, kedysi som tam aj skákal. Doteraz je to pre mňa veľký relax. Idem aj na Pohodu, nie ale primárne kvôli hudbe, tam metalové kapely nehrajú, ale kvôli celej tej atmosfére, priateľom, rodine, hoci nakoniec si vždy nájdem aj tam zaujímavé koncerty. Keď chcem ísť na festival kvôli metalovej hudbe, tak idem so synom na Brutal Assault do vojenskej pevnosti Josefov.
Zistili mi spánkové apnoe. Nevedel som, z čoho som stále unavený, zaspával som pri počítači, dokonca aj počas rozhovoru. Išiel som do spánkového laboratória, napojili ma na hadičky a zistili, že za noc sa 300 krát dusím. Preto sa poriadne nevyspím, a z toho bola tá moja únava. Dali mi prístroj nCPAP – taký náhubok s hadicou napojený na prístroj, vháňa mi do nosa vzduch. Dá sa s tým spať a viditeľne sa môj stav odvtedy zlepšil.
Pri niektorých svojich názoroch mám na verejnosti autocenzúru. Už len kritika smerovania EU alebo ekologické témy sú aj aj v našej bubline problém. V osobných diskusiách s tým nemám problém, dokonca si ich aj užívam. Ale v online priestore mám už určitú vlastnú brzdu to otvoriť, lebo hneď sa spustí spŕška emotívnych útokov a na to nemám ani čas, ani chuť, ani mentálnu energiu.
Mal som sen založiť vlastnú súkromnú vysokú školu. Bol by som na nej rektor aj prednášajúci. Dnes to robím s pár ľuďmi v podstate zboku, ale viem si to predstaviť robiť za lepších podmienok aj oveľa efektívnejšie. To by sa mi páčilo. Dá sa vplývať na myslenie tisícov a tisícov mladých ľudí.
Začiatočníkom by som poradil: otvore sa, čítajte a rozmýšľate. Keď som bol tínedžer, inklinoval som ku vzdušným zámkom utopistických socialistických myšlienok. Preto neodsudzujem mladých ľudí, že majú ideály a nerozumejú základom ekonomického myslenia a ako funguje spoločnosť. Mňa ekonómia začala baviť až v polovici vysokej školy, zaujal ma a inšpiroval jeden profesor, pritom bol z dnešného môjho pohľadu opačného zmýšľania – bol keynesiánec. Ale to jeho zanietenie, ako to on prezentoval, ako ho to bavilo a ako sa v tom vyznal, tým ma nadchol. Niekdy je prvá inšpirácia dôležitejšia viac ako konkrétny názor. Potom sa už ku správnym knihám dopracuje človek aj sám. Pre mňa bola takou Sloboda voľby od Miltona Friedmana.
Peter Gonda sa narodil v roku 1973 vo Veľkom Krtíši. Vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, kde pokračoval aj v doktorandskom štúdiu. Je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, externý lektor ekonómie na UK v Bratislave a Slovak Senior Fellow of the Cobden Centre. Je koordinátor cyklu ekonomických prednášok zahraničných osobností CEQLS, projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte a cyklu seminárov Akadémia klasickej ekonómie, kde je i lektorom.
Rozhovor nájdete v časopise .týždeň zo dňa 7. júla 2019.
