Prečítajte si rozhovor s Petrom Zajacom, literárnym vedcom a editorom projektu Socializmus: realita namiesto mýtov.
Aká motivácia stála na začiatku projektu?
Konzervatívny inštitút mal záujem venovať sa problému mýtov o socializme a získal na to podporu z Templetonovej nadácie. Potom sme rozmýšľali, ako tú tému uchopiť inovatívne.
Tak sme urobili dve veci. Po prvé, rozhodli sme sa venovať ekonomickým mýtom o socializme, čo bolo prirodzené, lebo môj spolueditor a vedúci projektu Peter Gonda je ekonóm a pokiaľ mi je známe, touto témou sa doteraz nikto nezaoberal, dokonca si myslím, že ani v iných krajinách.
A po druhé, keď sme dodatočne zistili, že jadro ekonomických a spoločenských mýtov je spoločné, spracovali sme postupne aj tie. Takto sme dosiahli komplexný pohľad na socialistické mýty a mýty o socializme.
Doteraz sa u nás mýty vôbec neskúmali?
Ale áno, viackrát, existuje o tom aj viacero publikácií, napríklad Mýty naše slovenské či Slovenský mýtus, ale tie sa socializmu venovali okrajovo, viac, aj keď nie špecifickej otázke mýtov, sa mu venovali publikácie Alexandry Kusej a Zory Rusinovej o socialistickom realizme, ale na mýty o socializme sa zameral aj René Bílik v publikácii Duch na reťazi. Doteraz nikdy sa však nerobili žiadne sociologické výskumy, ako vnímajú ľudia mýty o socializme dnes. My sme takýto prieskum urobili v spolupráci s agentúrou Focus ako prví v roku 2018. Položili sme v ňom ľuďom otázky typu, ako dnes vnímajú životnú úroveň pred rokom 1989, otvorenosť, respektíve uzavretosť komunistického režimu, rovnosť, zdravotnú starostlivosť… A dostali sme veľmi zaujímavé odpovede. Viac ako päťdesiat percent ľudí sa domnievalo, že za socializmu bolo lepšie. Toto je ten základný mýtus.
Bolo to pre vás šokujúce?
Nie. Predpokladali sme to, keďže do výskumu boli zahrnuté všetky generácie, všetky sociálne vrstvy. A tieto mýty sú húževnaté, navyše sa neustále tvoria nové. Neveria v ne len staršie generácie, ako by človek predpokladal, ale prenášajú sa aj na mladšie. No vôbec prvý raz sa to potvrdilo vecne, fakticky. Predtým sme si len predstavovali, koľko ľudí mohlo a môže veriť mýtom o socializme, dnes už netápeme, máme tvrdé dáta.
Vy sám ste spracúvali napríklad mýtus o rovnosti. Čo vás na vašom výskume prekvapilo?
Napríklad to, že na niektoré veci sa už úplne zabudlo. Ľudia úplne vypustili z pamäti, že existovali trebárs kádrové materiály v zamestnaní. Že v podstate každý zamestnaný človek musel vyplniť pomerne rozsiahly dotazník s otázkami, ktoré sa netýkali len jeho samotného, ale aj jeho rodičov, súrodencov, manželky, dokonca i starých a prastarých rodičov. Išlo sa v ňom naozaj do hĺbky aj do šírky a odpovede mohli dotyčného diskvalifikovať: napríklad aj kvôli zamestnaniu a politickej činnosti jeho starých rodičov. Až pri písaní tejto kapitoly som si uvedomil, s akou veľkou radosťou sme tieto dotazníky, teda vlastne kádrové materiály, ničili. Je to pochopiteľné, keďže nás k tomu hnali emócie opakovane preverovaných ľudí, ale zároveň sme tým zničili dôkazy o minulosti.
Narazili ste v rámci výskumu na niečo, čo ste si už nepamätali ani vy sám?
Skôr by som vyzdvihol niečo iné. Očakávali sme, že úplný základ mýtov budú tvoriť tie ekonomické – o zdravotníctve, o štátnej správe… Keď sme však na tom začali pracovať, vynárali sa stále ďalšie a ďalšie mýty: o náboženskej slobode, o totalitnom režime, o občianskej spoločnosti, o médiách, o družnosti…
Mýtus o družnosti je celkom zaujímavý.
Áno, socialistické kolektívne slávnosti, ako napríklad spartakiádu, ľudia spätne považujú za prejav družnosti. Kto ako mladý absolvoval spartakiádu, pravdepodobne z nej naozaj nemal zlý pocit – niektorí vďaka nej cestovali po celom Slovensku, vytvárali sa v rámci nej kamarátstva. Ale v podstate to bol prejav kolektívnej monolitnosti a straty individuálnej identity.
Spracovali ste už všetky mýty o socializme?
Ešte nám zostávajú dve oblasti, aby to bolo úplne komplexné: školstvo a kultúra. Na vzdelávaní som už začal pracovať, no je to dosť ťažká práca. Zatiaľ som analyzoval učebnice dejepisu a slovenčiny. Kultúra je pomerne široká oblasť a v rámci nej sa mýty vytvárajú dodnes. Napríklad v oblasti architektúry. V podstate aj tí najlepší historici architektúry v súčasnosti hodnotia sídliská z 50. rokov, ale aj tie neskoršie, panelové, ako architektonický príspevok socialistickej éry. Neraz argumentujú tým, že rovnaké existovali aj na Západe, napríklad v Nemecku. To je pravda, sám som ich množstvo videl. Problém je v tom, že na Západe ich je menej, sú podstatne kvalitnejšie, čo sa týka remeselnej časti, a často aj estetickejšie. Najlepšie to vidíte na Berlíne, keď si porovnáte sídliská bývalej východnej a západnej časti. Rozšíreným kultúrnym mýtom je napríklad aj to, že socialistický realizmus bol ohraničený rokmi 1948 – 1956 (do smrti Stalina, pozn. red.). No pritom je reálny fakt, a to hovorím ako literárny historik, že socialistický realizmus ako ideologický pokyn tu bol prítomný až do roku 1989.
Ako si vysvetľujete, že niektoré mýty sú podstatne rozšírenejšie na Slovensku ako v Česku, ktoré malo a má ku komunizmu bližšie?
Vychádza to z toho, že Slovensko za socializmu napredovalo oveľa viac ako Česko. Civilizačné rozdiely medzi oboma krajinami boli v 19. storočí pomerne veľké, česká meštianska spoločnosť bola podstatne rozvinutejšia. Ešte keď som ako dieťa chodil na bicykli po Slovensku, tak na mieste mnohých súčasných miest, ako je napríklad Stará Turá, boli len drevenice. Celkom prirodzene tak Slovensko svoj civilizačný nárast po roku 1945 reflektovalo oveľa silnejšie. A spájal sa im so socializmom. U Čechov to bolo v mnohom opačne, keďže tamojšie historické mestá oveľa viac trpeli socialistickými zásahmi ako slovenské. No dnes sa to vyrovnalo, česká spoločnosť je hĺbkovo poznačená rovnako ako slovenská.
A ako chápete pozitívny vzťah k socializmu u mladých, ktorí ho nezažili? Ide o fenomén, ktorý je rozšírený v celej Európe.
Tento revival v podobe neomarxizmu a neokomunizmu je naozaj prekvapujúci. A vyplýva jednoducho z hlbokého historického nevedomia.
Sú unavení z kapitalizmu, tak si idealizujú iný systém?
Áno, tá únava z divokého rýchleho kapitalizmu je za tým nepochybne takisto. Ale základ spočíva v tom, že sa v našom vzdelávaní pomaly vypúšťa celá jedna zložka: história, kultúrna pamäť. A nejde len o Slovensko. Celoeurópsky Bolonský vzdelávací systém je totiž založený na redukovanej historickosti. Dominuje ahistória. Historický aspekt sa vypúšťa takmer zo všetkých oblastí okrem histórie samotnej, čím sa stráca vedomie akýchkoľvek súvislostí. Keď som učil na univerzite v Berlíne západnú slavistiku, zažil som nástup tohto modelu. A bol som v šoku. Mladí absolventi gymnázií doslova z roka na rok zrazu neovládali súvislosti, ich poznatky mali vyslovene charakter jednotlivých momentov. Za takých okolností sa mnohí z nich pomerne ľahko nadchnú pre skreslenú, mýtizujúcu intepretáciu socializmu. Ak nezreformujeme vzdelávanie a nezameriame sa v rámci histórie oveľa viac na súčasné dejiny, nezmeníme to.
Zostanú aj po vašom projekte nejaké biele miesta v rámci reflexie socializmu?
Určite sa bude treba viac zamerať práve na otázku, ktorú ste položili: prečo u mladej generácie dochádza k takej obnove socialistických mýtov. Lebo to už nie sú mýty, ktoré si režim vytváral sám osebe. Dnes už je obrovský rozdiel medzi socialistickou propagandou pred rokom ´89 a tou dnešnou. Tá už nevychádza zo skreslených spomienok, ale zo skreslených predstáv.
Vedeli by ste to aj demonštrovať na konkrétnych príkladoch?
Môžem skôr spomenúť, aké otázky by podľa môjho názoru bolo treba v súvislosti s týmto problémom klásť: mali by podľa mňa smerovať napríklad k predstavám o tom, že socializmus znamenal určitý životný komfort. Životná úroveň bola nižšia, ale bol pomalý, a toto dnes ľuďom chýba. Pocítili sme to aj teraz pri korone: život sa spomalil, všetci prestali utekať. A mnohí si to spomalenie užívali. Druhá vec je, že ekonomicky sa takto nedá dlhodobo existovať. To ukázal napokon aj socializmus, ktorý sa vnútorne rozložil, lebo ekonomicky čoraz viac zaostával za Západom. No ako úplne prvé by sa malo štatisticky zistiť, koľko ľudí má dnes skúsenosť so západným svetom. A vôbec s cestovaním. Za socializmu v podstate existovali len tri svetové strany a ani do susedných socialistických krajín sa nedalo jazdiť len tak. Už len tento jediný aspekt by mal ľudí viesť k tomu, aby si uvedomili jednoznačnú výhodu slobodného sveta. No pokiaľ o socializme nemajú konkrétne vedomosti, veľmi ľahko si vysnívajú jeho predstavu. Mýtus je utópia krásneho budúceho sveta naruby, vysnívaná predstava o peknej minulosti. Predstavy o raji existovali v každej kultúre. Ani mýty, ani utópie však nevychádzajú z reálneho usporiadania sveta. A my sme si pri našom projekte v istej chvíli uvedomili, že aj skreslené ekonomické predstavy o socializme sa dajú vnímať ako mýty a že spolu s mýtmi o spoločnosti a kultúre vytvárajú komplexný pohľad na socializmus ako mýtus.
Viac nájdete v denníku Hospodárske noviny zo dňa 4. júla 2020 tu.
