Po piatich rokoch

Vstupujeme do doby, v ktorej sa ešte len učíme pohybovať. Ohlásil ju (hoci nezačal) pred piatimi rokmi desivý pád dvojice budov Svetového obchodného centra – symbolu civilizácie, ktorá mala byť podľa Fukuyamu naďalej jediným triumfujúcim modelom bez alternatívy. Krach ďalšej univerzalistickej ilúzie? Nazvite to, ako chcete. Vnucuje sa mi však provokatívna hypotéza: myslím, že v istom zmysle sa vízia „konca dejín“ naplnila.

Nie, dejiny samé nekončia a nekončia ani starosti s tým spojené. Došlo však k epochálnemu prevratu: povrchová vrstva civilizácie, ktorá sa kedysi zrodila na Západe, dnes triumfuje globálne. A nový globalizovaný terorista je aj jej potomkom – síce nechceným, ale nesúcim vzorky jej kultúrnej DNA. Používa moderné technológie. Je súčasťou toho istého prostredia ako my všetci a vie vycítiť jeho slabiny – úzkosť a nenávisť v ňom tríbia schopnosť vnímať detaily. Tkanivo modernej civilizácie, podmieňujúce jej úspech, je zároveň zraniteľné, krehké, zložito prepojené. Malé pichnutie spôsobí spúšť: na jednej strane malá finančná investícia do teroristického útoku, elementárne zručnosti pilotáže, unesené lietadlo s pomocou vreckového nožíka; na druhej strane: miliardové škody, panika, zablokovanie komunikácií, smrť tisícov ľudí. Pripomína to staré bojové umenia: súpera (modernú civilizáciu) možno zraziť na zem jeho vlastnou kinetickou energiou.

Zaujímavý rodokmeň nájdeme aj v ideách, ktorými sa terorista inšpiruje. Na prvý pohľad sme však zmätení. Máme pred očami aktuálny prípad: stúpenca radikálne interpretovaného islamu. Napadla by takáto kombinácia o niekoľko desaťročí nazad niektorého z autorov antiutópií alebo sci-fi scenárov? Napadlo by Huxleyho, Wellsa, Orwella alebo Zamjatina napísať text, v ktorom by antihrdina hi-tech civilizácie recitoval starobylé súry proroka z púšte? Možno áno, možno nie. V každom prípade nejde o „návrat do stredoveku“, ako sa to niekedy chápe. Skutočná podstata terorizmu, ktorý zničil „dvojičky“ nespočíva ani vo vrodenej skazenosti moslimskej spoločnosti, ani v bytostnej nevinnosti Západu. Podstatou je tu odcudzenie a nenávisť, ktoré sa špecifickým spôsobom viažu na modernú spoločnosť a vyvíjajú sa spolu s ňou. Pretože problémy modernej spoločnosti sú problémy nás všetkých, akurát na ne všetci v praxi, takpovediac vo „finálnych výstupoch“ neodpovedáme rovnako. (Mimochodom, „Západ“ bol sotva niekým predstihnutý v umení sebanenávisti.) Schémy myslenia radikálneho islamistu nám nie sú neznáme a niektoré ich kľúčové prvky môžeme v pozoruhodne vykryštalizovanej podobe študovať aj v moderných dejinách Európy a Ruska. Delenie sveta na oblasť svetla a oblasť tmy; viera v možnosť zmeniť svet diverznou akciou; teroristické metódy, dokonca ochota k samovražde; propaganda; nenávisť k buržujovi (často zobrazenému so šesťcípou hviezdou); sprisahanecké teórie a idey radikálneho „oslobodenia“; odhaľovanie odpadlíctva vládnúcich tried. Poznáme aj démonicky vášnivé postavy ideových vodcov, chladne fanatických revolucionárov, najímaných delikventov aj „použiteľných idiotov“.

Terorizmus nie je prvou ani jedinou hrozbou našej spoločnosti. V 20. storočí zažila civilizácia neporovnateľne väčšie katastrofy: prvá a druhá svetová vojna, totalitné režimy, genocída celých národov… A ak by sa studená vojna v dôsledku nejakej chyby zmenila na „horúcu“, v prvých 24 hodinách by mohlo zahynúť odhadom 170 miliónov ľudí. Súčasné teroristické útoky sú v tomto ohľade neporovnateľné. Terorizmus však nie je desivý len sám osebe. Je to jeho potenciál, ktorý sa ukazuje vtedy, ak pochopíme jeho podstatu: práve vtedy ak uznáme, že je len jednou z mnohých podôb tichej a efektívnej nenávisti, ktorá sprevádza civilizáciu ako jej tieňový dvojník a ktorá z času na čas prechádza do ničivých erupcií. Nenávisť radikála sa môže odvolávať na verše z toho, či iného literárneho diela, môže meniť podoby a – ako parazit – svoje hostiteľské kultúry, môže striedať vytipované ciele a obete. Jej základné črty však pretrvávajú. Vieme ich rozpoznať a vieme proti nim bojovať. Ani samovražední fanatici nie sú neporaziteľní – svedčí o tom príbeh Letu 93 – z ich vlastnej smrti možno strhnúť falošný závoj mučeníckej vznešenosti a odhaliť ju ako arogantnú, nezmyselnú a – bezbožnú.

Otázne je len, či pritom, že vieme, sme aj ochotní rozpoznať to, čo máme pred sebou. Nezabúdajme preto na to, čo dávno vedel majster Sün: ak je pre boj dôležité poznať svojho nepriateľa, mnohokrát účinnejšie je, ak k tomu pribudne aj poznanie seba.

Autor je politológ a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2006.

Navigácia