OPolitika Ficovho Smeru je založená na dedičstve komunistickej disciplíny a poslušnosti, a nemyslím to ironicky ani pejoratívne. Nesocialistická politika nemôže byť z povahy veci založená na poslušnosti, ale na slušnosti. Výsledok prvého kola spočíval v nádeji na slušného prezidenta, ale celkom neočakávane aj v znovuzrodení šance na slušnú politiku. Táto šanca dostala v druhom kole riadne zaucho.
Čosi mi to v tej chvíli pripomenulo. V tomto čase mala dávať vláda Ivety Radičovej odpočet zo štvorročnej „vlády hlbokých reforiem“. Nedáva. Veľmi o tom rozmýšľam. Nie preto, že chcem rekriminovať, ale preto, že sa chcem pozerať dopredu. Vidím tri príčiny jej neúspechu. Prvá: strach reformátora pred reformami je začiatok jeho politickej smrti. Druhá: Vzájomná nedôvera a podrazy vedú k tomu, že spojenec sa ti stane väčším nepriateľom ako protivník. Tretia: Porušovanie pravidiel vedie k tomu, že ťa pravidlá nakoniec dobehnú.
Pamätám si presne tú rozjasanú povolebnú noc v júni 2010. Na druhý deň prišla „kocovina“, na tretí ruvanie o moc. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že vláda nepristúpi k reálnemu znižovaniu verejných výdajov a daní. Že neprebehne nijaká reforma vzdelávania a reštart reformy zdravotníctva. Že sa vládna koalícia nebude ochotná vrátiť v menšinovej politike ani len k predficovskému stavu. Že sa bude zaoberať rómskym problémom len formálne. Že sa reforma súdnictva utopí v zbabelosti pri voľbe generálneho prokurátora a nevoľbe nového predsedu Najvyššieho súdu. Že si poslanci dovolia fotografovať tajné hlasovania a ešte sa tým chváliť. Že namiesto stodňového obdobia pokusov a omylov nastane obdobie nedohôd, ktoré sa budú pri konfliktoch o rozpočte na rok 2012 kanalizovať do eurovalu. Tu si začali koaliční partneri nasadzovať psie hlavy namiesto toho, aby sa sústredili na podvod Ficovho ÁNO eurovalu, NIE hlasovaniu zaň. Iveta Radičová bola političkou havlovského typu, chýbala jej však mediátorská schopnosť Václava Havla, nevyhnutná pri riešení kríz, jeho politický odhad, trpezlivosť, vytrvalosť. Koalíciu rozbili spoločne SDKÚ, SAS, KDH a MOST-HID neschopnosťou akejkoľvek dohody. Takú mieru vnútorného rozkladu som po roku 1989 v politike nezažil.
Možno to vtedy nebolo také zreteľné, ale dva roky v opozícii ukázali stav stredopravej politiky v nahej podobe. Presne to pomenoval český novinár Tomáš Němeček: „Slovenská pravica prechádzala takým drobením a štiepením, že to môžeme nazvať obdobím popola.“ Naozaj nechcem rekriminovať, ale pripomenul mi to pohľad na tlačovku Andreja Kisku s telesne neprítomným Milanom Kňažkom a duchom neprítomným Radoslavom Procházkom. Tlačovka-netlačovka, stále ide o to isté. Buď sa vydá nesocialistická politika cestou vzájomnej lojality a dodržiavania pravidiel, vráti sa k ekonomike zdravého rozumu, citlivosti voči ľuďom, spravodlivosti, vzdelanosti a kultúrnosti, alebo pretrvá obdobie popola. Lebo platí aj druhá veta Tomáša Němečka: „A buď potom z toho popola znovu vzlietneš, alebo sa ti to nepodarí a v prach sa obrátiš.“
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 14/2014 dňa 31. marca 2014.
