Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.
Napriek tomu, alebo možno práve preto sa o tomto nesmiernom, nezmerateľnom zle uvažuje, hovorí, píše. Kvôli uchovaniu v pamäti a úfnosti, že toto strašné zlo sa nebude opakovať, hoci už medzitým poznáme aj masakry z Katyne, Kambodže a Srebrenice. Skôr sa mi zdá, že vyrozprávať sa zo zla znamená akýsi pokus zbaviť sa neznesiteľnej úzkosti v rane utrpenia.
Ľudstvo sa pokúša pomenovať nepomenovateľné, nájsť pre zlo mieru, zarámovať ho prikázaniami, pravidlami, zákonmi. Vyhnanie z raja znamenalo prijať smrť, prácu, dejiny a merateľný trest ako splátku za zlo. Obmedzenie zla pravidlami a zákonmi, trvanie na nich a vymáhanie ich platnosti a dodržiavania tvorí kultúrny a civilizačný základ a mieru spravodlivosti v spoločnosti. Naše slovenské amnestovanie zla, odmietanie rozlišovať medzi dobrom a zlom, exkluzívne právo pohybovať sa mimo dobra a zla sprvu pre zakladateľov štátu a potom pre každého, kto si to zariadi, sa vpisuje do pamäti spoločnosti, vedie k pohŕdaniu právom a spravodlivosťou a vytvára priestor pre tých, čo sa pohybujú na samotnej hranici a za hranicou zla.
Postmoderní filozofi začali uvažovať o dôležitosti a význame plurality hodnôt. Vydali sa na riskantné územie premenlivých hraníc dobra a zla. V podstate sa nedostali za Freudovo zistenie, že človek si v sebe, vo svojom nevedomí a vedomí nesie dobro aj zlo, miernosť aj násilie, lásku aj nenávisť, nehu aj krutosť. Naši postmoderní imitátori si to vysvetlili ako nivelizáciu hodnôt. Prestali rozlišovať medzi dobrom a zlom. Nietzscheho zdesenie a bázeň z vedomia, že ak Boh neexistuje, možné je všetko, previedli na banálne konštatovanie, že možné je to, čo sa im zachce.
Naša mama odkladala pre nás a potom aj pre naše deti svoje detské hračky a knižky. Prenášala na nás pamäť svojho prvorepublikového detstva, pamäť Slovenských prostonárodných povestí ako základnej školy spravodlivosti, pamäť dobre usporiadanej spoločnosti Podjavorinskej Čin-Čin, pamäť Karafiátových Broučkov. Chrobáčikovia sa v nich ukladajú na zimný spánok, maminka im dá pac a pusu a zašepká: „Pán Boh s nami a zlé preč”. A oni si ľahli a spali a spali…
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 15/2014 dňa 7. apríla 2014.
