DTúžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote.Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.
V lietadle klesajúcom na kodanské letisko len tuším, že most cez úžinu vedie do švédskeho Malmö. Sprievodca vo vlaku do Kodane hovorí s absolútnou samozrejmosťou po anglicky, rovnako ako predavačka v markete. Osamelá Andersenova malá morská panna na brehu mora. Mesto pre peších. Múzeá. Opera. Kráľovský palác Amalienborg. Nepompézna história civilného národa. Ale aj hlas ľudu v zábavnom parku Tivoli a anarchistický ostrov slobody ako pozitívnej deviácie v Christiánii.
Dánsko bez bedekra. Cestou do Hamletovho Helsingøru som zablúdil do Louisiany. Vykľula sa z nej galéria môjho života. Calderove mobily, sochy Henryho Moora, Paula Kleeho a Hansa Arpa, zľahka pohodené v tráve, Giacomettiho soška kráča dlhými krokmi do mora na obzore. Tinguely, Merz, Bacon. Už len preto by sa oplatilo žiť v Humlebæku.
Na druhej strane kodanskej osi, v Roskilde, som nenašiel letný rockový festival ani Patti Smith, ale cintorín. Kamenné hroby, kamenné stromy, chládok, v ktorom si môže pútnik odpočinúť, ale aj chlad smrti. Tu som pochopil protestantského ducha kapitalizmu Maxa Webera. Trvácnosť, sporovlivosť, solídnosť, vlastníctvo ako záväzok a zodpovednosť, žiadne novozbohatlícke chvastúnstvo. Nespotrebúva a neopotrebúva sa ako náš rýchlokapitalizmus, z ktorého sa pri prvom probléme vykľuje antikapitalizmus ako najhorší variant intelektuálnej odkázanosti a hlboko zakorenenej nedôvery v to, že sa niečo môže podariť.
V Roskilde sa ešte stále hojdajú na vode štíhle vikinské člny. Akoby Dánom stáročia pripomínali, že nemožné je len to, čo trvá hodinu, deň, mesiac, rok. Počas desaťročí a stáročí sa mení nemožné na možné. Ale kedy sme mali my, Slováci, čas, trpezlivosť a odhodlanie nemyslieť len na hodinu, deň, mesiac, rok?
Univerzitný kampus v Aarhuse. Rad rovnakých tehlových budov, nastavovaný po desaťročia na svahu mesta. Tu sa pristavuje a neodstavuje. Jednotlivých staviteľov a sponzorov vyznačujú len odlišné farby tehál. Takto sa vytvára nepretržitá súvislosť dánskeho vzdelávania, ale aj spolupatričnosť univerzity, mesta, regiónu, štátu. Koľko rokov trvalo podľa Karla Čapka kultivovanie anglického trávnika?
Dojmy a zase dojmy. Posledný raz som zablúdil na tejto ceste bez cieľa po návrate do Berlína. Zvuky flauty ma pritiahli do Novej synagógy na koncert newyorskej skupiny The Klezmatics. Vo vzduchu sa vznášal Izrael. Nebol som tam, videl ho Fedor, ale nie je to celkom to isté.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 19/2014 dňa 5. mája 2014.
