CVládnu dnes na Slovensku tradičné biologické cykly, v rámci ktorých prichádza k obmenám približne raz za dvadsať rokov na základe generačných výmen? Alebo sa v nej uplatňujú ako v západnej civilizácii štvorročné cykly štruktúrovanej spoločnosti, ktoré platia v politike a pri všetkých samosprávnych mechanizmoch od verejnej správy cez vysoké školy po vedu? To nie je okrajová otázka, lebo rozhoduje o tom, či k výmenám dochádza podľa prírodného cyklu zrodu, rastu a zániku a celý systém opisuje kruh od juvenility po senilitu, alebo sa spoločnosť mení na základe sociálnej dynamiky a jej straty.
Štefan Harabin je vedno s Ivanom Gašparovičom posledným mohykánom biologického typu homomečiariensis. Ostal tu ako apendix najhrubšej formy prechodu z komunistického do postkomunistického režimu. Začínal ako mladý východoslovenský súdruh, o jeho činnosti sudcu na Okresnom súde v Poprade lepšie pomlčať. Štréberstvom, horlivosťou a ľstivosťou sa úspešne uplatnil aj v novom režime, kde si veľmi rýchlo našiel svoju parketu medzi účelovým nacionalizmom, populizmom a sociálnou demagógiou. Jeho zaznamenaný rozhovor s Bakim Sadikim predstavuje vedno so záznamom Mečiarovej reči v Zlatej Idke a známym rozhovorom medzi šéfom SIS Ivanom Lexom a ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom o kopnutí do gúľ a bozku na čelo vrchol medializovaných výrokov mečiarovskej garnitúry. Za kvalifikáciu svojho štátneho tajomníka Hudáka pokladal, že sú spolužiaci, bývajú spolu na internáte a jedávajú chlieb s cibuľou. „Pôjdeš do basy, ty hajzel!“ odkázal podľa záznamového zariadenia Národnej rady SR v roku 2008 poslancovi Lipšicovi. Šikanoval nepohodlných spolupracovníkov. Nezasiahol proti sudcovi Najvyššieho súdu Jurajovi Štefankovi, keď sa so sekerou v ruke údajne prerúbaval do bytu, hoci naň nemal užívacie právo. Nevšimol si, že mal na Najvyššom súde viacerých sudcov, ktorí za komunizmu poslali do väzenia disidentov. Prežil disciplinárne konania na pléne Ústavneho súdu, úspešne sa súdil s viacerými médiami. Prosperoval za vlády Vladimíra Mečiara aj za vlád Roberta Fica, no prežil aj dve vlády Mikuláša Dzurindu a jednu vládu Ivety Radičovej. Tento milovník brežnevovských bozkov vo tri vrhy si vedel zažartovať na margo zrušenia Špeciálneho súdu aj obhájiť nevyhnutnosť využitia vládnej limuzíny pre syna a manželku. Stal sa celebritou, s Erikou Judínyovou si zatancoval kalinku, ale vyskúšal si aj odzemok. Predseda Najvyššieho súdu Ruska Lebedev ho odnaučil fajčiť. Na pustý ostrov by si zobral rodinu, vodu, potraviny, knihy, plavky, ale určite nie mobil a televízor.
Skutočne pozoruhodná životná bilancia pýchy našej justície, predsedu Najvyššieho súdu, ministra spravodlivosti a opätovného predsedu Najvyššieho súdu, ktorý má ako mačka deväť životov. Štefan Harabin spája v sebe uhorské džentríctvo, stelesnené okázalou „panskou zábavou“, východný typ osobného vzťahu pána a raba a pozostatok mečiarovskej neokrôchanosti. Jeho čas vypršal, ba prepršal. Podľa pravidiel politických aj biologických cyklov.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 21/2014 dňa 19. mája 2014.
