VSarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.
Pach vojny nás ovanul až s Ukrajinou. Vojna sa zrazu ocitla v našej bezprostrednej blízkosti. Ukázalo sa, že dvadsiate storočie vôbec nebolo také krátke, že posledné štvrťstoročie bolo len krátkou prielukou, po ktorej sme sa mentálne vrátili do dvadsiateho storočia. Veľká vojna sa neskončila v roku 1918, 1945, 1989 ani v roku 2014. Znovu okupuje naše mysle a bude okupovať naše skutky.
Rok 2014 nás zasahuje oveľa hlbšie, ako siaha naša dnešná predstavivosť a historická skúsenosť. Po druhej svetovej vojne sa ukázalo, že väčšiu šancu mal mier ozbrojený ako odzbrojený, ale vtedy sme ho videli z druhej strany. Potom sme zažili čas, keď vyzeral mier samozrejme. Teraz ho strieda čas obozretnosti a nedôverčivosti. Budeme sa vyhýbať rozhovorom o vojne, ale budeme ju cítiť v kostiach. O energetickej nezávislosti od Ruska sa doteraz síce veľa hovorilo, odteraz však bude vecou pudu sebazáchovy, rovnako ako zvyšovanie rozpočtu na obranu. Po tom, čo sme radostne odstránili povinnú vojenskú službu, nastane čas uvažovania o jej znovuzavedení. Naša obranyschopnosť splýva s obranyschopnosťou NATO, ale to znamená aj možnú prítomnosť NATO u nás a našu všade tam, kde bude NATO.
Nehovorím o vojne, ale o mieri. O mieri pre naše deti a vnukov. O mieri, v ktorom budeme ochotní položiť život za našu slobodu. Neviem, či na to máme mentálnu výbavu. Neviem, či nám sloboda stojí za to, aby sme za ňu bojovali. Zatiaľ to tak – hádam s výnimkou Slovenského národného povstania – nikdy nebolo. Osloboditelia sa menili na okupantov a neučili sme sa ich milovať, ale báť a nenávidieť. Držíme sa, pokiaľ to ide, slovinskej skúsenosti, že keď sa veľkí bijú, malí majú ostať pod stolom. Keď to nejde, držíme, a keď sa to nedá vydržať, tak sa búrime.
Vyzeralo to tak pekne. Zdalo sa, že mier je tu sám od seba a že sa oň stará niekto iný. Že vojna bola pred sto rokmi a pripomenieme si ju len starými fotkami a filmami, na ktorých sa hmýria akési neidentifikovateľné postavičky, divadelným predstavením, zloženým z Karla Krausa a Jaroslava Haška, vedeckými konferenciami. A akí už sme, ani to sme neurobili poriadne. Ale vojna je tu, aj keď sa jej vyhýbame, vyhovárame sa na rast HDP, ukrajinskú vládu, veľkosť rúr. Vykrúcame sa, ale ako vždy, vykrúcame sa len sami zo seba.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2014 dňa 26. mája 2014.
