Náš nos – náš pán je názov rozhovoru s českým antropológom a etológom Janom Havlíčkom, odborníkom na rolu čuchu v ľudskej komunikácii (Lidové noviny, Pátek, 3. 1. 2014, č. 1, s. 29). Havlíček sa venuje výskumu čuchu a zmyslového vnímania. Zmyslové vnímanie zažíva v posledných desaťročiach vo vedeckom výskume veľký boom. Ak sa ešte pred niekoľkými desaťročiami vytesňovalo, lebo sa pokladalo za „nespoľahlivé“, dnes vieme vytvárať čoraz jemnejšie a spoľahlivejšie škály farieb, zvukov, dotykov, chutí, pachov, bolestí a závratov, vratkých stavov, ktoré sú príznakmi našich emocionálnych rozpoložení, naladení a atmosfér a som presvedčený, že všetko smeruje k vzniku modálnej semiotiky ako teórie znakov, vyjadrujúcich celú škálu ľudských emócií.
Na otázku Zity Kabátovej, prečo si pachy a vône pamätáme zo všetkého najdlhšie, Jan Havlíček odpovedá, že „zrejme preto, že naše čuchové vnemy sú veľmi blízko nášmu emočnému svetu, o čom svedčia aj nervové spojenia: zmyslové dráhy nie sú pri čuchu prepojované do častí mozgu, ktorý sa volá thalamus ako pri iných zmysloch, ale idú rovno do tých centier, ktoré ovplyvňujú naše emócie. Ale to, prečo je práve čuch taký prepojený s emóciami, je vlastne záhada. Je to jeden z našich najstarších zmyslov“. Možno sa však osobitný význam čuchu spájal pôvodne s rýchlou identifikáciou koristi, ale aj ohrozenia, náklonnosti či odporu. Je to zvláštny úkaz v našom čudnom svete, ale akoby sme v ňom strácali práve túto schopnosť.
Dnešný záujem o emócie nemá však len vedecký základ. Vyplýva do veľkej miery z toho, že emóciami možno na ľudí pôsobiť, ovplyvňovať ich, manipulovať nimi oveľa účinnejšie ako racionálnou argumentáciou. Najsilnejšie emócie sú bezprostredne spojené s telesnosťou – čuch, chuť, hmat, závrat, bolesť. V dnešnom digitálnom svete, založenom na zraku a sluchu, sa však práve najtelesnejšie emócie vytrácajú. Musíme ich prekladať do obrazného jazyka, ktorého hrdinom sa stal nos. V slovenských porekadlách a prísloviach sa hovorí, že „človek je s nosom pekný“. Rovnako sa hovorí, že „máme na niečo nos“. Dobrému odhadu vravíme, že „máme na niečo čuch“. Strata nosa je hlavným hrdinom Gogoľovej poviedky Nos. Príbeh Cyrana z Bergeracu sa točí okolo nosa a Cyrano z predmestia Alty Vášovej spieva v piesňovom texte Jána Štrassera hrdo „Kým mám svoj nos, / tak viem vždy presne, kto som! / A to vy neviete!“.
Poetista Karel Tiege vnímal v minulom storočí ešte svet piatich zmyslov, svet, ktorý vonia. V dnešnom svete však prišli pachy o chlpy. Nikto a nič nám nesmrdí. Pachy nahradili kozmetické vône, lenže tým sa odstránila aj naša schopnosť „spoznať človeka podľa peria“. Taký je ten svet navoňaný. Strážca Marcellus hovoril Horatiovi pri pohľade na Hamleta, sledujúceho ducha svojho otca na jednu zo zámockých bášt, že je čosi zhnité v štáte dánskom. A čo to smrdí nám v tom našom dnešnom dánskom štáte? Z čoho máme v ústach pachuť, ktorá nie je len pa-chuťou, ale aj pachom chute, spájajúcej skazenú chuť a smradľavý pach?
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 06/2014 dňa 3. februára 2014.
