VVeta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.
Vyhasnutosť slovenskej pamäti ma neprekvapuje – na Slovensku sa pamäť nikdy nenosila. Vyhasnutosť českej pamäti je povážlivejšia; pamäť je základom toho, čo generácie filozofov a historikov nazvali zmyslom českej existencie. Ale vyhasnutosť maďarskej pamäti, ktorá je tehotná históriou, je pre mňa šokujúca. Nijako ináč si totiž neviem vysvetliť vety Viktora Orbána: „Pokúšame sa nájsť spôsob zorganizovania spoločnosti, ktorý je odtrhnutý od dogiem a ideológií západnej Európy […] Hviezdami analýz sú Singapur, Čína, India, Rusko či Turecko.” Vyhasla jeho ruská pamäť? Vyhasla maďarská pamäť na armádu generála Paskeviča a na bitku pri Világoši v roku 1849? Na ruské tanky v Budapešti v roku 1956? Na vlastnú liberálnu obhajobu Maďarska koncom osemdesiatych rokov a na podporu väzneného liberála Václava Havla?
Pamätáme si však aj niečo iné. Slabosť liberálnej demokracie viedla v dvadsiatom storočí k nástupu komunizmu a nacizmu. Okrem iného aj preto, že mnohým sa zdal vtedy komunizmus a nacizmus „hviezdou analýz“ a radšej sa postavili proti potenciálnym spojencom ako budúcim vrahom. Naša nevyhasnutá pamäť nám hovorí, že v čase kríz liberálnej demokracie sú možné len dve riešenia – jej prehĺbenie a upevnenie alebo podomieľanie a vyvrátenie z koreňov s falošným prísľubom mýtického alebo utopického raja na zemi.
Poniektorí si chvíľku navrávali, že dejiny sa skončili definitívnym víťazstvom liberálnej demokracie. Lenže práve v tom čase sa dali do pohybu a dnes už zase zmätene nevieme, odkiaľ prichádzame, čo sme a kam kráčame. V čudnom čase roka 2014 začína však byť zrejmé, že základným historickým rozporom našej doby nie je spor komunizmu a kapitalizmu, ale demokratického kapitalizmu a autokratického kapitalizmu. To si len autokratický kapitalizmus ponecháva neokomunistické ochranné sfarbenie a skrýva sa ako forma modloslužobníctva, nostalgie a sentimentu za staré dobré časy, za symbolické kosáky a kladivá, sochy Leninov a Stalinov, neokomunistické heslá štátu dvadsiateho storočia, založeného na práci, zmiešané s rétorikou starokonzervatívnej svojstojnosti devätnásteho storočia. Naša nevyhasnutá pamäť nám však hovorí, že rok 2014, Ukrajina, Gaza a islamistická conquista rozhodujú nielen o tom, čím sme boli a čím sme, ale najmä o tom, čím budeme.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 32/2014 dňa 4. augusta 2014.
