S„Ak si Rus kúpi jablko od Poliaka, získavajú obe strany. Inak by sa obchod neuskutočnil. Ak im to niekto zakáže, obaja budú chudobnejší. A je úplne jedno, či táto intervencia príde z Moskvy, alebo Bruselu. Obchodné sankcie vždy ničia bohatstvo a robia spoločnosť chudobnejšou,“ píše Juraj Karpiš. A dodáva, že „ak cez hranice prestane prúdiť tovar, skôr či neskôr ich môžu začať prekračovať armády“.
Jurajovi Karpišovi rozumiem a z ekonomického hľadiska má pravdu. Slobodná ekonomická výmena je lepšia ako neslobodná a ešte lepšia ako vojna. Lenže na Ukrajine už je situácia, keď „hranice prekračujú armády“. Lebo tie masívne konvoje ruských tankov, transportérov a vojakov nemôžu byť zároveň ruské aj ukoristené, ako si šliape raz tak a raz onak na jazyk najnovší veliteľ – koho vlastne, keď sa nepodarilo rozpútať občiansku vojnu? Záškodníkov, rozvratníkov, separatistov? Jeho chlebodarcovia mu museli, zrejme ako pri zostrelenom civilnom lietadle, vysvetliť, že vedú aj propagandistickú vojnu a že svojím perím sa v nej môžu chváliť len po dokonanom úspechu ako na Kryme a dovtedy musia čušať. Od koho mala byť napokon tá korisť, keď sa koristníci nemôžu tváriť, že ich ukoristili od Rusov? Ale poďme ešte ďalej. Ukrajinské zbrojovky sa správajú ekonomicky. Fabriky v Charkove a inde živia vyše dvadsaťtisíc ľudí. Predávajú ešte stále napriek politickému zákazu súčiastky do ruských zbraní, ktoré možno následne zabíjajú Ukrajincov. Takto vyzerá do absurdity dotiahnutý svet, v ktorom sa dostanú do konfliktu ekonomické a politické slobody. Lebo o to ide. Sloboda nie je abstraktný pojem. V dejinách nastávajú situácie, keď nejaké spoločenstvo ľudí musí rozhodnúť o svojom budúcom údele. Tak sa správalo Slovensko v SNP, a nedokázalo rozhodnúť povojnové Československo, ktoré sa namiesto zápasu o politickú a ekonomickú slobodu podriadilo s odôvodnením, že iní rozhodli za nás. Bez toho, aby aspoň skúsilo vzdorovať ako Rakúšania či Juhoslovania.
Ale niekedy treba voliť aj medzi ekonomickou a politickou slobodou, a o to je to ťažšie. Ak by sa Ukrajina nerozhodla pre politickú slobodu, stratila by definitívne aj ekonomickú. O čo prichádza na ceste k slobode, vidíme na vlastné oči, lebo z nej nemožno odrátať ekonomické straty ani obete na životoch. Nevieme ani, či ju dosiahne a aká bude jej cena, ale vieme, že cena za slobodu býva vysoká. Aká je cena neslobody, vieme z vlastných dejín – spervertovaná neslobodná spoločnosť. Tie sankcie Európskej únie a Spojených štátov sú náhradkou za otvorený vojenský konflikt. V tom je ich slabosť. Či aj sila, v tejto chvíli nevieme.
Ináč – o sankciách proti Rusku nerozhoduje Brusel, ale vlády štátov Európskej únie a NATO. Tá naša sa ústami svojho predsedu správa len tak, ako nám velí tradícia a zvyk, lebo tak sa správali všetci slovenskí potrimiskári – voči československému „federálu“, ríšskemu Nemecku, voči Maďarom v Uhorsku a Habsburgovcom v Rakúsku. Vonku, v Bruseli, Prahe, Budapešti, Viedni držia hubu a krok a doma štekajú na mesiac.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 35/2014 dňa 25. augusta 2014.
