Fascináciu Jonathanom Haidtom a jeho výskumom psychológie morálky, ale v podstate celým výskumom posledných desaťročí, rehabilitujúcim emócie ako súčasť poznania, možno zhrnúť do jednej vety: „Emócie sú tiež druh procesu spracúvania informácií.“
Táto veta obsahuje jadro výskumu, vychádzajúceho po stáročiach absolutizácie racionalizmu z toho, že „stavať emócie a kogníciu (poznanie) do protikladu je rovnako nezmyselné ako stavať proti sebe dážď a počasie alebo autá a vozidlá“. Z toho potom Haidt vyvodzuje, že „rovnako ako všetky typy úsudkov, aj morálny úsudok je kognitívnym procesom a že „kľúčový rozdiel v skutočnosti spočíva medzi dvoma rôznymi druhmi kognície, medzi intuíciou a uvažovaním“. Intuície sú podľa neho na rozdiel od racionálneho uvažovania neuvedomené procesy ľudskej mysle, subtílnejšie ako emócie a nemajú ich razanciu. Neuvedomujeme si ich, ale zakladajú naše rozhodovanie a konanie, „najprv prichádza intuícia, až potom strategické uvažovanie“.
V takejto kondenzovanej podobe je Haidtovo uvažovanie možno priveľmi náročné, ale chcel som ho zhrnúť, aby som mohol urobiť ďalší krok k tomu, čo nazýva Haidt „morálnym ochromením“. Myslí tým oddelenie intuície a uvažovania. Dlhodobá tradícia európskeho myslenia eliminovala intuíciu. V dnešnom svete dominujúcich emócií sa eliminuje uvažovanie. Človek sa pritom vo svojom živote spolieha na to, že jeho intuitívne konanie je správne, morálne oprávnené, vedie k úspechu a uspokojeniu, čo potom potvrdzuje uvažovanie. Ak vzniká medzi intuíciou a uvažovaním nepreklenuteľný rozpor, dochádza k morálnemu ochromeniu. To je svedectvo čudného času, ktorý žijeme. Staré vzorce správania prestali platiť, nové sa neukotvili, neviedli k budovaniu morálnych systémov a komunít. Väčší úspech majú zlodeji ako poctivci, luhári ako pravdovravní, porušovatelia zákonov a pravidiel ako ich dodržiavatelia, čušiaci ako svedkovia, ustrašenci ako odvážlivci. Preto sa ľudia utiekajú k starým vzorcom správania, lenže ani tie nefungujú. A tak hľadajú riešenia, za ktoré sa tak trochu hanbia, vedia, že sú v rozpore s ich morálnou intuíciou aj uvažovaním, a musia ich zdôvodňovať negatívne – nie tým, čo chcú, ale tým, čo nechcú. Intuícia plače, uvažovanie si trhá vlasy, drzosť a nehanebnosť sa smeje.
Marián Kotleba nie je len násilník – je dnes už aj majiteľom parazitárneho systému pre svojich príbuzných a verných. On nie je len nepriateľ Európskej únie, ale aj Janukovyčov priateľ. Helena Mezenská nie je len víla, žijúca z kozmickej manny a z rozprávok na dobrú noc, ale aj reálna popieračka liberálnej demokracie. To sú jánusovské tváre sveta, v ktorom sa oddelila intuícia a uvažovanie. Fatálneho sveta nenaplnenej a nenapĺňajúcej sa histórie strednej Európy, sveta, ktorý si neverí, a preto neverí nikomu inému. Jonathan Haidt hovorí o morálke ľudskej mysle a o morálnom svete politiky. Mnohí u nás hovoria, že ľudia sú morálni, len politika je nemorálna. Lenže politika je taká, akí sú ľudia a ľudia sú takí, aká je politika.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 07/2014 dňa 10. februára 2014.
