PNedávno som čítal, že pravica nemá po vstupe do NATO a EÚ veľkú tému. Veľkou témou bola zmena spoločenského poriadku v roku 1989, transformácia politického, právneho a ekonomického systému, rozdelenie Československa, vstup do EÚ a NATO, ekonomické reformy. V rokoch 2010 ‒ 2012 sa čas reforiem skončil. Návrh zmien daňovo-odvodového systému reformy dusil. Vzdelávanie a zdravotníctvo sa ocitli v slepej uličke a reformu spravodlivosti utopili personálne spory.
Poslednou veľkou témou bol boj proti korupcii a osobne som presvedčený, že on bol skutočným dôvodom, prečo Ivetu Radičovú jej politickí partneri za Ficovej asistencie utopili v lyžičke vody. Aktuálny výrok Bélu Bugára, že Procházkove problémy nerieši, lebo potom by nemohol spolupracovať s nikým v opozícii, sa dá chápať aj ako faktická rezignácia na boj proti korupcii. Dvadsaťpäť rokov bolo veľkou, historickou témou Slovensko. Dnes sa dostalo na vedľajšiu koľaj. Akoby sa to dôležité odohrávalo znovu mimo nás. Ale naozaj dnes nemá slovenská pravica veľké témy a je odsúdená na paberkovanie? Má, len sú nepohodlné ‒ tak ako rómsky problém.
Po prvé: Súčasným jadrom sporu nie je ideologický konflikt medzi intelektuálne apartným neokomunizmom Chomského či Žižekovho strihu a kapitalizmom, ale spor medzi autokraciou a liberálnou demokraciou. Na Slovensku je o to vážnejší, že právny štát je slabý a deľba moci často formálna. Je to zvláštne, ale odpoveď, že liberálna demokracia je pri všetkých slabinách a slabostiach najefektívnejšie fungujúcim systémom, spájajúcim ľudskú dôstojnosť a slobodu s ekonomickou výkonnosťou, je hlboko konzervatívna. Rešpektuje totiž historickú skúsenosť, že všetky autokratické režimy skĺzavajú do totalitného režimu a násilia. Po druhé: Kľúčovým problémom je miera našej ukotvenosti v západnom civilizačnom okruhu. Účasť v EÚ a NATO je otázkou našich vitálnych záujmov. Ale slovenský rabský model, založený na princípe „vonku čušať, doma kričať“ je nanič, lebo základnou vlastnosťou západnej civilizácie a generátorom jej dynamiky je kritickosť.
Po tretie: Ak si definitívne neuvedomíme, že slobodu treba brániť a že to má svoju cenu, zaplatíme za to slobodou. To isté platí aj o energetickej nezávislosti. Lenže to všetko znamená zvyšovanie verejných výdajov. No kto si na to trúfne? Lebo vzápätí prídu zo všetkých strán otázky: ale čo zdravotníctvo, vzdelávanie, veda, kultúra? A čo sociálna citlivosť?
A sme oblúkom pri reformách. Pritom nejde vôbec o také nenávidené škrtanie, ale o hospodárne narábanie s verejnými zdrojmi. Príkladom je obludný vzťah k eurofondom. Buď ich nečerpáme, alebo rozdeľujeme politickým kunčaftom podľa korupčného vzorca. A tak je to v celom vzdelávaní, zdravotníctve, vede a kultúre – na jednej strane sa oprávnene dožadujeme, aby sa v nich finančné prostriedky navyšovali, alebo aspoň neznižovali, na druhej vyhadzujeme peniaze von oknom a hovoríme tomu reforma vzdelávania, zdravotníctva, transformácia vedy a podpora kultúry. Toto je možno najväčšia výzva.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2014 dňa 1. septembra 2014.
