VPrímerie je krátkym časom medzi vojnou a mierom. Alebo medzi mierom a vojnou. Ináč povedané, je pauzou, od ktorej povedie cesta k mieru alebo k vojne. A keďže Rusko je dnes vypočítateľné len vo svojej nevypočítateľnosti, kladieme si dve otázky – čo urobí a čo máme urobiť my.
V Rusku si konkurujú tri koncepty ‒ ruský, slovanský a eurázijský. Podľa ruského konceptu do Ruska patrí alebo má Rusko ochraňovať všetko, čo je ruské. Tento koncept naráža na dva fakty. Nie všetko, čo je v Rusku, je ruské. Rusko má 20 percent etnických a 35 percent náboženských menšín. Sú to vnútri krajiny veľké, dynamické menšiny. Okrem toho odchádza najdynamickejšia časť Rusov do zahraničia. Pozvoľna sa mení aj postoj ruských menšín ku krajinám, v ktorých žijú ‒ v Lotyšsku, Litve, Estónsku, ale dnes aj na Ukrajine. Etnický koncept Ruska má trhliny, ktoré sa neustále zväčšujú.
Slovanská ideológia, spojená s rusofilstvom, nemá oporu v realite. Historicky ju v posledných dvoch storočiach sprevádza mnoho ruských konfliktov s Poľskom, Juhosláviou, Československom, a teraz s Ukrajinou. Neplatila dokonca ani v rokoch 1948 – 1989, lebo Varšavská zmluva ani Rada vzájomnej hospodárskej pomoci nebola slovanská. S výnimkou štyroch desaťročí bolo napokon aj Slovensko vždy súčasťou západného civilizačného okruhu.
Základný koncept ruských dejín je eurázijský. Pod príkrovom internacionalizmu sa uplatňoval aj v Sovietskom zväze. Celé dobrodružstvo komunizmu sa skončilo vnútorným ekonomickým a vojenským rozkladom a zánikom Sovietskeho zväzu. Alternatívou bolo po roku 1992 občianske Rusko, ale bolo slabé a Putinovo Rusko ho odmietlo. Eurázijskou úniou sa Putin vrátil k tradičnému konceptu. Keď sa Ukrajina vyslovila pre európsku cestu, ruské vedenie sa rozhodlo na Kryme a na východnej Ukrajine pre silové riešenie. Usúdilo, že západný svet je na ústupe a zoslabený krízou neurobí nič.
Obdobie po roku 1989 znamenalo pre Československo a od roku 1993 pre Slovensko návrat do západného civilizačného okruhu, ktorý zabezpečuje štátnu suverenitu, národnú identitu, maximálnu mieru bezpečnosti a možnej hospodárskej prosperity. Tieto východiská sa stali na základe všeobecného konsenzu jadrom našej štátnej doktríny a na nej založenej spojeneckej lojality. Ide o vitálny, existenčný záujem Slovenskej republiky. Jeho spochybňovanie Robertom Ficom a jeho nohsledmi možno pokojne označiť za neodpustiteľné podomieľanie našej dôveryhodnosti medzi spojencami a partnermi. Lebo to sa netlčie Rusko a Amerika – to my všetci v NATO a Európskej únii stojíme pred otázkou, akú cenu majú pre nás naše kultúrno-civilizačné hodnoty, čo sme pre ne pripravení urobiť a či má na ne právo aj Ukrajina. Platí to aj pre sankcie. Mier je lepší ako sankcie, lebo v ňom netreba nijaké sankcie. No sankcie sú lepšie ako vojna. Dnešná alternatíva však nie je sankcie či mier, ale sankcie alebo vojna. A čo ak bude na Ukrajine znova vojna? Nechcime si to predstavovať, ale Ukrajina nám dnes hovorí: potom je nevyhnutné brániť svoje domovy, svoju krajinu a svoj štát.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 38/2014 dňa 15. septembra 2014.
