MPo dlhom čase veľkého mieru a malých vojen, o ktorom si všetci mysleli, že bude trvať večne, vypukla prvá svetová vojna. Dôvody boli rôzne; mocnosti sa bili o trhy a teritóriá a vsali do svojho mocenského zápasu doslova celý svet. Jedným z dôvodov však bola celkom iste aj generačná vzbura synov proti otcom. Synovia sa hnali s vytreštenými očami do vojny ako lumíci do mora, kapali ako muchy za zvukov propagandistických píšťal, ktoré zneli často z úst najtalentovanejších spisovateľov, básnikov a prozaikov, slúžiacich v teplých vojenských spisovniach, kde vymýšľali vzletné slová, velebiace vojnu.
Stačí si prečítať marťanskú drámu Karla Krausa Posledné dni ľudstva, ktorá je monumentálnym obrazom imperiálneho zabíjania, zrodeného z potlačeného papiera. Už v prvých mesiacoch vojny však jeden z najväčších básnikov dvadsiateho storočia Georg Trakl vo svojej poslednej básni Grodek, ktorá došla adresátovi z grodeckého lazaretu deň po básnikovej smrti, jasnozrivo vyslovil slová o nenarodených vnukoch ako mocnej bolesti, živiacej horúci plameň ducha. Dlho som rozmýšľal, čo tieto verše znamenajú. Vysvetlenie je vlastne naporúdzi. Sú to nenarodení synovia synov, ktorí padli v prvej svetovej vojne a nemali čas stať sa otcami.
Dnes máme dcéry a synov, vnučky a vnukov, tešíme sa z nich a vieme, že budú inakší ako my, ináč bystrí a šikovní. Je to generácia vnukov, v ktorej počuť aj toto: Básnenie mi celkom ide, možno by som mohol byť „básnikárom“. Vynáša to? Nezalamujem nad tým rukami, teším sa, že to bude svet, v ktorom budú existovať básnici, aj keď sa budú volať básnikári, a že na rozdiel od nás sa budú pýtať, čo za to. Je to tak v poriadku, svet sa mení. Môžeme sa nádejať, že im zanecháme aspoň o kúsok lepší svet, ako bol ten otrocký, vojnový a povojnový, do ktorého sme vstupovali my. A som si istý, že apokalyptické reči na margo mladej generácie vypovedajú oveľa viac o ich šíriteľoch ako o samotnej mladej generácii. Viem, že nebude nerozlíšiteľnou masou, ako ňou nebola ani naša generácia, kde sa jedinosť každého z nás skrývala pod kolektívnymi myšlienkovými rovnošatami. Budú v nej výnimoční, tvoriví a spoločnej veci slúžiaci ľudia, ale aj realisti, venujúci sa svojej práci. No budú v nej aj egoisti, flákači, podvodníci, zbabelci, zradcovia a donášači, lebo tak je to v každej generácii.
Bude to generácia našich narodených vnukov, a v tom sme mali šťastie, šťastie však praje odvážnym. Bude to iná generácia ako naša, ale som si istý, že aj ona bude generáciou túžby; práve preto, že bude generáciou do slobody narodených vnukov, a nie pohrobkov minulého režimu ako naše deti. Jediné, čo ju môže ohroziť, je ona sama, pokiaľ sa nezbaví slovenského prekliatia večného začínania od bodu nula, presvedčenia, že pred ňou nebolo nič. Ale to vedel už starý Mefistofeles. Keď mu bakalár v Goetheho Faustovi povedal, že všetci nad tridsať sú mŕtvi, zľahka podotkol: Chlapče, doži sa môjho veku, a potom hovor. Podotknime teda pre poriadok aj my, že Mefistofeles mal vtedy okolo šesťsto rokov.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 42/2014 dňa 13. októbra 2014.
