TŽijeme v čudnej dobe paradoxov. Prekročenie tabu vždy znamenalo v dejinách ľudstva krok do neistoty, do púšte, priepasti a smrti. Existovali trináste komnaty intímnej sféry, do ktorých sa nesmelo vkročiť. Mohlo sa do nich len nazrieť kľúčovou dierkou voyeurizmu. Dnešná civilizácia sa priam vyžíva v ich detabuizácii. Obscénnosť tela sa stala mediálnym tovarom. Na trhu sa ponúka životná pornografia každého druhu a v každý čas.
Obscénnou pornografiou je však aj verejná detabuizácia násilia a smrti. Našou mediálnou každodennosťou prestal byť všedný deň; stala sa ňou vojna. Verejné islamistické stínanie hláv je len vrcholom dnešnej kultúry smrti. Má širiť strach, bázeň a pokoru. Vyvoláva však najmä zdesenie a šíri odpor.
Obscénnosť vojny sa stala každodennou potravou. Obsadzuje naše mysle. Ako potkany sa učíme pohybovať v jej priestoroch. Vrýva sa nám do pamäti, vytvára v nej vojnové chodníky a mapy pohybu. Akoby mediálni mágovia obscénnej pornografie vojny nechceli nič iné, len aby sa naše mysle pohybovali aj v čase mieru v priestore a na dráhe násilia. Vojna sa vrátila do našich myslí v plnej sile. Zahniezdila sa v nich a tvorí dnes kľúčové slovo doby.
Žijeme v dobe čudných paradoxov. Vizuálna obscenita sa manifestuje priam telesne. Paradoxne sa však spája s verbálnou tabuizáciou obscenity v systéme neformálnych príkazov a zákazov, ktorými ju vykazujeme za hranice toho, čo sa v „lepšej spoločnosti“ smie a čo nie. Smie sa hovoriť v okľukách a náznakoch. Nesmie sa hovoriť priamo a otvorene.
Ak sa nám vizuálna obscenita pečatí do myslí a pamätí, verbálna obscenita sa prevádza do skrytej, latentnej podoby. Načechráva sa. Zabaľuje do hmly. Nazvime ju, ako chceme, vždy pôjde len o zákaz priameho pomenovania strašných vecí, ktoré vidíme na vlastné oči alebo nám ich sprostredkujú oči iných. Vizuálne zažívame hrôzu naplno, ale aby sme sa z nej nezbláznili, verbálne ju spracúvame a opracúvame do prijateľnej podoby. Odtiaľ je potom už len krok k tomu, aby sme veci ohýbali na svoj obraz. Svet sa mení na kolbište mediálnych spravodajských hier. Taká je aj Russia Today čiže Rusko dnes. Technicky skvele vybavená televízna stanica. Stvorená zo služby vlasti a zo sympatií k Rusku. Briskné moderátorky. Šarmantní diskutéri. S rodnou američtinou a angličtinou. Mladí a neopozeraní. Ukazujú nám zánik Západu v priamom prenose. Slobodne. Nezvládnutú ebolu v Spojených štátoch. Streľbu v americkej škole a v kanadskom parlamente. Tretie kolo ekonomickej krízy v Nemecku. Rastúcu nespokojnosť ľudí s politickými stranami. Úpadok demokratických slobôd. Problémy, konflikty, krízy, katastrofy. Veď to poznáme. Presvedčiví. V týchto veciach nemajú nijaké zábrany ani zákazy. Jediné, o čom nehovoria, je Rusko. To je ich jediné tabu.
Separatisti v Luhansku prešli v nedeľu na moskovský čas. Posunuli sa o hodinu dopredu, aj keď v skutočnosti ostali na rovnakom mieste. To len zmrzli v čase. Ale čo na tom, veď ako hovorí klasik, chcú žiť v krajine, kde zajtra znamená už včera.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 44/2014 dňa 25. októbra 2014.
