ONáš otec bol najprv Rudinko a svojmu otcovi hovoril fotrík. Keď sa oženil a mal deti, stal sa z neho tato a deduško. Ako sám vravel, mal v živote šťastie. Za slovenského štátu sa dostal ako mladý chalan za lepenie komunistických plagátov na dva roky do basy, ale to ho zachránilo pred koncentrákom. Keď ho v štyridsiatom štvrtom strčili po prepustení do Serede, utiekol do Povstania a prežil. Mal šťastie na mamu, ktorá ho riadila pevnou rukou v praktických veciach života.
Jemu ostávalo ideové vedenie rodiny. Mal šťastie na svokru. Stará mama žila u nás doma, a ako hovorieval, luteranizovala ho. Neviem, čo tým presne myslel, ale bola sporovlivá, štopkala ponožky, drhla v koryte bielizeň, ktorú sme spolu vyťahovali, zavárala slivkový džem, ktorému hovorila röster a ukladala ho do špajzkasne. Bola z echt slovenskej štefanovičovskej famílie, aj keď lievancom hovorila dolky. Varila podľa Süddeustche Küche marhuľové knedlíky, parené buchty, palacinky a šmarn, samé lacné a vzácne jedlá. Keď sa clivo zasníval, urobila mu hovädzie s knedlíkmi a kôprovou omáčkou.
Otec mal šťastie v práci. Začínal ako komunistický novinár, popísal hrozné veci, ale spamätal sa, vyštudoval fyziku a po šesťdesiatom ôsmom „hodil súdruhovi Husákovi stranícku knižku pod nohy“. Prichýlili ho teoretickí fyzici. Tam mu bolo najlepšie. Mal ich rád, s Vladimírom Černým robili švejkoviny, s Janom Pišútom a Štefanom Šebestom napísali stredoškolské dejiny fyziky. Mal šťastie aj v tom, že sa dožil osemdesiatich šiestich rokov napriek tomu, že polovicu z nich prechodil o barlách, lebo mal ťažkú koxartrózu a prechodil infarkt. My sme mali zase šťastie naňho. Naučil nás hrať šachy a vychovával nás k elementárnej spravodlivosti a poctivosti. Ostatné už bolo na nás.
Keď po roku 1989 nahovoril svoje osobné svedectvo, museli si ho povinne vypočuť všetci vnuci, aj jediná vnučka. Okrem toho ich naučil svoju obľúbenú vetu: „Život je ťažký.“ Pedagogizoval ich. Mali ho radi a neodvrávali. Hovoril: „Život som začal ako mladý komunista, potom som bol stalinista, v šesťdesiatych rokoch obrodný komunista a po šesťdesiatom ôsmom antikomunista.“ Bolo to férové. Nič nevynechal, nič nezatajoval. Bral to ako svoje posolstvo.
Bol to nielen príbeh jeho osobnej životnej cesty, ale aj kľukatých dráh dvadsiateho storočia. Bol to príbeh dramatický. Mal svoje zauzlenia a tragické vymknutia. Hovoril však najmä o tom, že človek nie je chybami a omylmi predurčený do konca života, ale môže svoju životnú dráhu korigovať a meniť.
Platilo to aj pre otca. Vo svojej zmene vytrval napokon do konca života. To všetko malo preňho zmysel prenášať z generácie na generáciu – ako skúsenosť pre vnučky a vnukov. V tomto ohľade je jeho príbeh pravdivejší ako vzorovo upravované životopisy, ktoré vypúšťajú a zatajujú všetko nepríjemné, ťaživé, bolestné, hrozné.
Pre mňa má životný príbeh otca ešte jeden jasnozrivý význam: hovorí, že nech je slobodný, demokratický svet akokoľvek škaredý, je neporovnateľne lepší ako hoci aj najkrajší svet neslobody.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 45/2014 dňa 3. novembra 2014.
