Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovať základný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.
Sme historicky maloverným národom. Stačí prvý problém a myslíme si, že sa rozpadá celý svet. Najprv to vyzeralo na celosvetovú expanziu demokracie. Keď sa ukázalo, že to bola ilúzia, lebo demokratické slobody sa môžu ukotviť len tam, kde sú na to vnútorné predpoklady, pustili sme pred realitou do gatí. Začalo sa to už naším neuznaním Kosova. September 2001 nás vnútorne nahlodal a americká invázia do Iraku a boje v Afganistane rozhlodali. Neúspech Oranžovej revolúcie na Ukrajine nás vrátil do európskej reality a výsledok gruzínsko-ruskej vojny do ruskej. Zvrhnutie arabských jarí nás dorazilo a vrátilo k historickému presvedčeniu, že nie sme subjektmi, ale objektmi dejín, že sa máme starať len o to, ako prežiť a držať sa slovinského príslovia „Kde sa veľkí bijú, malí majú zaliezť pod stôl.“ Nielen vo svete, ale aj doma: Nikdy po roku 1989 som u nás nezažil toľko ľudí, zalezených pod stolom, ako dnes.
Tak je to aj s Ukrajinou. Ale Majdan je tu. Nepýta sa, či je vhodný čas a správna teplota na revolúcie, či sa už čas revolúcií, a menovite tej ukrajinskej, neskončil. Ona je tu, mrzne na námestiach a hovorí – my, ukrajinskí Ukrajinci, Rusi, Poliaci, Bielorusi, Krymskí Tatári, Maďari, Poliaci, Moldavci, Bulhari, Rumuni, Rusíni, Židia sme dnes, tu a teraz, dozreli pre revolúciu. Nie sme neviniatka, sprevádzajú nás historické resentimenty a revolučné revnivosti. Ešte nevieme, že aj po tejto revolúcii príde na rad každodennosť, a s ňou aj špina za nechtami a mnohé sklamania. Ale nechceme už čakať na „vhodnú historickú príležitosť“, tak ako ste na ňu nečakali ani vy v NDR v roku 1953, v Maďarsku a v Poľsku v roku 1956, v Československu v roku 1968 a znovu v Poľsku v roku 1980. Nechceme už čakať, lebo sme dozreli na našu ukrajinskú slobodu, na naše risorgimento a znovuzrodenie. Nepýtajte sa, prečo až teraz; história sa takto nepýta. Prosto, dozreli sme. Chceme byť civilnou spoločnosťou a nebojovať donekonečna s našimi mýtmi a utópiami. Čím viac sa budete s nami na Majdane solidarizovať, pomáhať nám povzbudením, v boji proti zime a chladu, protestmi proti násiliu na demonštrantoch, ale aj diplomaticky, uznaním našej vôle byť európskou krajinou, a pevným medzinárodným postojom, tým menej nám bude hroziť rozdelenie, odtrhnutie, sovietizácia. Lebo v tejto chvíli nejde len o nás, ale aj o vás, nielen o našu, ale aj o vašu budúcnosť a civilizačnú ukotvenosť.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 08/2014 dňa 17. februára 2014.
